To sa mi doteraz ešte nikdy nestalo

aby moje lýtko chytil do zubov cudzí pes! Vlastného nemám, takže iný ani  neprichádza do úvahy.

Keď chodím na prechádzky do prírody peši, či na bicykli, stretávam množstvo ľudí so psami. Mnohí ich majú na voľno pustených, niektorí, to sú však len malé výnimky, ich majú na vôdzke. Aj včerajší deň nevybočoval ničím z "normálu" až do chvíle, kedy som už kráčala smerom domov. 

Prechádzala som lesným chodníkom približne v miestach bufetu za Prístavným mostom,

keď išli oproti mne mladý muž s dievčinou. Obaja so psami. Výnimočne títo ich mali na vôdzkach. Mužov pes už z diaľky, ako si ma všimol, začal vyskakovať, ako keby sa "chcel z reťaze odtrhnúť". Mladý si ho potiahol k sebe bližšie,  no i tak som psa dráždila svojou prítomnosťou natoľko, že si pri stretnutí so mnou zahryzol do môjho ľavého lýtka. Nie natoľko, aby mi jeho zuby prerezali pokožku, ale zostali mi po nich biele stopy 😠 V tom momente som sa neovládla a z úst mi vyšlo jedno škaredé slovo 😏 Mladý zahlásil, mrzí ma to a kráčali ďalej bez toho, aby mal vôbec záujem pozrieť sa, ako vyzerá moja noha. Neznášam psíčkarov, buďte si toho vedomí. Ste premnožení blázni, ktorí nedokážu vychovať a ovládať svojich psov (o tom bordeli, ktorý po vašich psoch všade zostáva, radšej pomlčím). Už mnohokrát do mňa skákal cudzí pes, ktorý behal vonku navoľno, ale toto si zatiaľ nedovolil ešte ani jeden.

Takže moje včerajšie bicyklovanie končilo takouto nepríjemnou udalosťou a to som bola včera naozaj len tu kúsok od domu. Po tom, ako mi v stredu ráno seklo v krížoch, som sa na dlhšie cesty nechcela vybrať. Ešte stále ma to bolí. 

Vľavo - ešte sa len o chvíľu stretneme, vpravo - už po incidente.

Od posledného príspevku na tomto blogu som však bicyklovanie trošku rozbehla. Urobila som niečo cez sto kilometrov. Hahaha, no smej sa, ty, ktorý to teraz čítaš 😃 Áno, stále nemám odjazdených ešte ani celých 15o km. Po tom, čo som si v polovici marca vyskúšala, že som cez zimu bicyklovať nezabudla, bola som sa v tom mesiaci bicyklovať už len raz. Posledný deň v mesiaci.

Príroda sa začínala pekne zelenieť, stromy rozkvitli, k tomu púpavy, fialky, proste nádhera. Aj napriek tomu, že bol iba posledný marcový deň, niektorí cyklisti sa už vybrali aj na dlhšie cesty.

V apríli som využila na bicyklovanie o niečo viac slnečných dní, než ako to bolo v marci.

10.4. Tráva o kus podrástla, farieb pribudlo. 

14.4. Cez areál ekonomickej univerzity som si to namierila zase na hrádzu. Tentoraz však opačným smerom, ako to bolo naposledy. K Mostu Apollo. Aj v ten deň som stretla výpravy cyklistov, ktorí sa vybrali na dlhšie cesty. No nielen tých. Zaujímavú štvoricu ľudí idúcu peši som si všimla už neďaleko Mosta SNP. Spolu s cyklistami pokračovali až k hranici. Našinci, dokonca ani pôvodní  Európania to určite neboli. Myslím si, že občas by sa mali zodpovedné orgány prejsť aj tadeto... Cez Berg a Kittsee som sa prišla naspäť do Petržalky až domov.

Posledné dva aprílové dni a a prvý májový som to s bicyklovaním vzala úplne vážne. Každý deň som išla iným smerom.

29.4. som chcela vyskúšať novú cestu na hranicu v Bergu. Rozhodla som sa, že nepôjdem po hrádzi, ale po krajnici štátnej cesty. Lenže premávka bola taká hustá, že som nemala odvahu prejsť na druhú stranu cesty, aby som sa po jej pravom okraji vybrala smerom na hranicu. Rozhodla som sa teda, že pôjdem popri ceste, po chodníku vedľa zvodidiel. No po pár kilometroch som prišla na križovatku, cez ktorú by som musela znovu prejsť, aby som mohla pokračovať. Na to som odvahu nenašla, tak som sa pekne vrátila späť a popri Inchebe som sa dostala na hrádzu a odtiaľ ďalej smerom k hranici. V tento deň ma asi na základe fotiek z tohto blogu oslovil neznámy pán, ktorý vraj číta moje články. Neprestala som sa tomu dobrú chvíľu čudovať a bolo mi to celkom zábavné😊

30.4. Na tento deň som si dohodla s M, že pôjdeme pozrieť jarnú Jarovskú bažantnicu. Chcela som tam ísť už oveľa skôr, ale stále som nemala  nikoho, s kým by som tam išla. Sama sa tam neodvážim ísť, hoci pri ceste tam, nás tesne pred bažantnicou predbehla na bicykli pani, ktorá bola možno v mojich rokoch. No, obdivujem ju. Z Bažantnice som dala príspevok aj na blog Farebný svet, hoci len z jedného jej miesta. Naozaj tam bolo krásne. Som rada, že som vystihla práve čas, kedy kvitol medvedí cesnak.

Prvého mája sme si to  namierili na opačný koniec mesta. Cez Prístavný most, smer Vlčie hrdlo a ďalej do Biskupických lesov. Cestou tam sme odbočili aj na také miesto, kde som ešte nikdy predtým nebola. Nakukla som aj do záhradkárskej osady, ktorú sme mali po ceste, aby som sa pozrela, ako rozkvitá záhrada u V. Odtiaľ sme už pokračovali tam, kde sme mali pôvodne namierené. Bolo tam nádherne. Mysleli sme si, že zájdeme až na Čunovskú priehradu, ale počasie nám zámery pokazilo. Začalo sa dosť mračiť a ja som sa rozhodla radšej vrátiť domov, ako niekde poriadne zmoknúť. Nakoniec vôbec nepršalo.

Ako z mojich fotografií vidíte, bicykel som bola párkrát vyvetrať. Neboli to žiadne extra túry, veď po zime, na začiatok sezóny, treba telo len postupne zaťažovať. Ešte stále bolo tých jázd málo na to, aby som sa vybrala na dlhú trasu. Ale už sa mi cnie za takou.

Mnohé veci, ktoré som vyfotila pri mojich cyklocestách, som zverejnila aj na blogoch

Farebný svet a Každý deň je iba raz