Už päť minút po desiatej
mám čerstvo dofúkané kolesá, vyzbrojená som dostatkom tekutín a čakám na
parťáčku na benzínke na okraji sídliska. Už v tejto chvíli je horúco.
Čas si krátim sledovaním cyklistov, ktorí využívajú jeden smer
Dolnozemskej cesty, smer do mesta je pre autá uzavretý. Cyklisti jazdia v
oboch smeroch, prechod chodcov usmerňujú mestskí policajti.
Pravdepodobne sa tam jazdí nejaká cyklistická časovka. (Až doma zisťujem
na internete, o aké preteky sa jednalo. (Pressburg Triathlon 2016).
10,15 prichádza J, s ktorou sa vyberieme
smerom na Prístavný most a ďalej na našu plánovanú túru po ľavej strane
dunajskej hrádze. Naším cieľom je minimálne Hamuliakovo, kde sa chceme
naobedovať. Skôr, ako vychádzame na cyklistický chodník na dunajskej
hrádzi, zastavujeme sa v prístave vo Vlčom hrdle. Cvakám zopár fotiek a
pokračujeme v ceste.
No za chrbtami nám obloha tmavne a už to
naozaj vyzerá tak, že by z tých mrakov mohlo aj zapršať. J uspokojujem
tým, že aj deň predtým nás obchádzala podobná čierňava a nespadla z nej
ani kvapka. Obloha však vyzerá stále hrozivejšie a pri tomto bufete sa
rozhodujeme zmeniť plán a schádzame z hrádze na lesnú cestu, ktorou
pokračujeme ďalej.
Po niekoľkých desiatkach metrov
prichádzame k rozcestníku. Sme na mieste, ktoré sa volá Gajc. Modrá
turistická značka nás nasmeruje najprv do horárne Topoľové a odtiaľ
ďalej do Kalinkova.
Cestou sa raz zastavím, aby som si
odfotila kone na paši a to už prvé kvapky dažďa padajú na moju tvár.
Pritom ešte stále svieti aj slnko. Už nám je jasné, že do Kalinkova
nepôjdeme, pretože približne v polovici päťkilometrového úseku do
Topoľového nás zastihne taký lejak, že do Topoľového prichádzame
poriadne premáčené. Hoci som v cyklotaške na zadnom kolese nosila asi
dva roky pršiplášť ešte v originálnom balení z obchodu, spomenula som si
naň, až keď som bola mokrá. Dnes teda pršiplášť konečne dostal svoju
prvú šancu. Keď sa chceme schovať v bufete Na konci sveta, už si nemám
kde schovať bicykel, preto ho nechávam na lejaku a aspoň ja sa schovávam
pod prístrešok.
Máme smolu. Nielenže nám výlet prekazilo
počasie, ešte aj na mieste, kde sa schovávame, práve pracuje auto s
cisternou, ktoré má medzi ľudmi nie práve vznešený názov (h—-cuc) Musíme strpieť aj zápach, ktorý sa šíri vzduchom.
Čas čakania si krátim fotografovaním. Miesto, kde stojí tento bufet, je na mape označené ako Dvor Jegeneš.
Približne po hodine čakania naberáme
odvahu a vychádzame spod úkrytu. Keďže sme obe mokré (J oveľa viac ako
ja, pretože ona pršiplášť nemala), obe máme mokrú obuv aj ponožky,
vyberáme sa teda na cestu domov. Práve sa blížime k miestu, kde sa pasú
kone, keď sa ma J pýta, kam asi vedie tá cesta lesom, ktorú obe vidíme.
Neváhame ani chvíľu a odbočíme na ňu. Veríme, že sa ňou určite niekde
dostaneme.
Už znovu svieti slnko a v lese je fantastický vzduch. Kúsok od cesty si všímam tento strom a zastavujem, aby som si ho odfotila.
Cesta lesom je zaujímavá a pre obe nová. Nikdy predtým sme ňou ešte nešli. Doma z mapy zisťujem, že lemuje Biskupické rameno.
Už chvíľu tušíme, kde asi vyjdeme z lesa.
Naše tušenie nás nesklame a je to mestská spaľovňa. Popri nej z jednej
strany a popri areálu Slovnaftu z druhej, prichádzame na miesta, ktoré
už poznám a ktoré sú len kúsok od záhrady mojej kamošky V, kde som už aj
na tomto blogu viackrát bola.
A to sme už v záhrade u V.
Zdržíme sa tu asi hodinu a potom
pokračujeme v ceste domov. Obloha zase neveští nič dobrého. Dážď sa
spustil ešte skôr, ako prichádzam domov.
Takže cyklotúra do Hamuliakova, prípadne odtiaľ ešte ďalej, sa odkladá na neurčito.
Túra: 4.6.2016
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára