Na cestách s Kellysom: Nevedela som sa rozhodnúť

streda 2. marca 2016

Nevedela som sa rozhodnúť

aký nadpis mám dať tomuto príspevku. Možno aj FEBRUÁROVÉ BICYKLOVANIE. Reč bude nielen o tom, či je dôležitá rýchlosť pri bicyklovaní a rovnako tak pri chôdzi, ale aj o tom, ako som začala cyklistickú sezónu. Na túto tému som sa pred istým časom bavila s jedným známym, ktorý nepriamo zhodnotil moje bicyklovanie nie za stopercentné. Na sto percent bicykluje podľa neho iba ten, kto sa neobzerá po okolí (nefotí ako ja a tým pádom každú chvíľu zastavuje), ale sleduje hlavne rýchlosť na “tachometri” Ja si naopak myslím, že nezáleží na tom, ako pomaly či rýchlo idem a bicyklujem, pretože stále predbieham tých, ktorí ležia na gauči.

Nemám nič proti takýmto športovcom, každý nech si robí podľa svojho, no povedať, že len jeho správanie je stopercentné, to sa mi zdalo príliš. Mne sa stopercentné zdá už to, že som vonku, na vzduchu a už z toho mám dobrý pocit. Aj títo rýchli športovci si občas uvedomia, že vlastne z toho bicyklovania (pri ňom zostanem) veľa toho nemali, lebo prejsť za deň tristo kilometrov im nedovolilo poriadne sa zastaviť, obzrieť sa po okolí, prípadne niečo odfotiť. Obdivujem, že to niekto fyzicky zvládne, ale nič viac. Bicyklujem tak, aby mi to spôsobovalo radosť a nie bolesť, aj keď niekedy ju tiež pociťujem. Vtedy, keď svoje fyzické schopnosti preženiem.

Ani vo februári som to nijako nepreháňala. Bicyklovať som sa bola iba dvakrát, na túre či na prechádzkach som bola viackrát. Prvých 50 tohoročných cyklistických kilometrov som urobila a približne toľko aj tých peších. Dúfam, že v marci to bude minimálne dvakrát toľko a od apríla už bude teplejšie a bicyklovať sa bude dať oveľa viac. Radšej nebudem predbiehať, lebo sa mi môže stať to, čo sa mi stalo vlani a z aprílového bicyklovania nebude zase nič.

8. a 22. februára boli tie dni, kedy som sa rozhodla, že vytiahnem von bicykel. Pred tou prvou jazdou som bola nútená sama! si nafúkať kolesá. Nie na benzínovom čerpadle, kde som sa to konečne naučila robiť a kam som s mäkkými gumami už zájsť nemohla, ale doma s tou pumpou, ktorú neznášam, lebo keď ten jej koniec zapichnem do ventilky, namiesto toho, aby som nafúkala, mne vyfučí aj to, čo v kolese bolo Syn stál nado mnou a nútil ma fúkať to samu, ani za ten svet mi to nechcel urobiť on. Dúfam, že tak skoro to už nebudem nútená robiť.

Pridám aspoň pár fotografií z množstva, ktoré som pri spomínaných dvoch cyklistikách vyfotila.

Cyklistický bufet na petržalskej hrádzi, ktorý nesie zvláštny názov – Bosorka.

Je vidieť, že na hrádzi v ten deň veľa cyklistov nebolo. Na fotke je vzadu vidieť ďalší bufet Granát s vynikajúcim pivom toho istého mena. Len to si je vhodnejšie dať iba vtedy, keď ste tam napešo.

Stále častejším javom na petržalskej hrádzi je ten, že si musíte dávať pozor na autá. To sa majitelia hausbótov presúvajú k svojim “nehnuteľnostiam”.

A takto pritom zničili kus zeleného územia pod hrádzou.

Vodnému vtáctvu nevadia na Jarovskom ramene ani tie gýčové stavby. Páči sa im tam a v ten deň tam bolo množstvo lysiek, čajok, kačíc, kormoránov či labutí.

Nebola tiež núdza vidieť čerstvé stopy po bobroch.

Na mojej prvej tohoročnej cyklistike som prišla iba po bufety, ktoré sú pri Jarovskom ramene.

S pribúdajúcim časom pribúdali aj cyklisti, ale to sa už aj slnko skláňalo za obzor. Bolo načase sa obrátiť a vrátiť sa domov.

Domov to už mám len asi kilometer. Posledné slnečné lúče sa odrážali na kopcoch nad mestom.

Presne o dva týždne neskôr som sa vybrala znovu bicyklovať. Tentoraz som vošla najprv do lesíka neďaleko bydliska.

Vonku bolo pekne. Hrádza zase skoro prázdna.

Terén rozrytý oveľa viac ako minule.

Tentokrát sa vyberám za bufetmi dole popri ramene s hausbótmi.

Množstvo kvitnúcich snežienok v lužnom lese popri ceste ma lákalo často fotiť.

Videla som už aj zberačov medvedieho cesnaku. Že je to zdroj vitamínu C, vedia mnohí. Tí, ktorí o tom nevedia, môžu si prečítať aj môj posledný článok na túto tému na mojom inom blogu.