Horúce leto je tu

Horúčavy sú tu už dlhšie, nielen od toho 21. júna, kedy bol deň letného slnovratu. Ako to súvisí s bicyklovaním? Pre mňa dosť. Je to totiž dôvod, prečo sa zase nebicyklujem. Môj organizmus mi v posledných rokoch naznačil, že sa mu bicyklovanie v horúčavách vôbec nepáči. Hlavne moja hlava s tmavou hustou pokrývkou dala o sebe vedieť, že by bola radšej niekde v tieni a nie na slnku. Tak ju teda počúvam. Nikdy by som si nebola pomyslela, že ja, ktorá som bola úplne šialená za slnkom, sa mu raz budem vyhýbať.

Najprv tak bolo zo zdravotných dôvodov. Po istej diagnóze a liečbe mi pobyt na slnku zakazovali. Tam asi treba hľadať začiatky toho, kedy som sa prestala na slnku cítiť dobre. Nezabudnem tiež opomenúť aj to, že s pribúdajúcimi rokmi sa človek mení a pobyt na slnku už vyhľadáva menej. Už teraz chápem aj tých mojich cyklistických kamarátov, ktorí sú odo mňa o pár rokov starší, prečo už nebicyklujú toľko, ako kedysi.

Včera ráno vykukla na mňa na G+ spomienková fotka z toho dňa spred troch rokov. Umývam si na nej bicykel. Keďže predvčerom podvečer a aj v noci pršalo, ráno bol super vzduch. Rozhodla som sa, že pôjdem konečne von na bicykli a že jazdu začnem jeho umytím.  Vybrala som sa presne na to isté miesto, kde som ho pred tromi rokmi umývala. Stretla som sa tam s M. Letmý pohľad na oblohu naznačoval, že sa o chvíľu spustí nejaký dážď. M mi povedal, že mám bicykel čistý, tak som od umývania upustila, že veď načo, keď o chvíľu aj tak zmoknem. Celá moja aktivita by bola zbytočná.

Na hrádzi nebolo nikoho.

Vyzerá to ako strnisko po žatve, ale to je taká suchá lúka pri Dunaji.

 

Obloha neveštila nič dobré.

Od Dunaja sme odišli smerom na hrádzu, kde som mu cestou ešte našla miesto s liečivou bylinou, ktorú mal nazbierať pre mamu.  Už s nazbieranou rastlinou sme sa vybrali smerom do mesta. Vraj najprv do bufetu pod Prístavným mostom, zahasiť smäd. Bufet bol zatvorený, tak sme pokračovali ďalej. V bufete pod Starým mostom sme zaparkovali bicykle a objednali sme si. Ja som si odišla sadnúť von a čakala som. Po chvíli vyšiel so svojím pohárom len M. Vraj to moje sa minulo. Treba načať nový sud. M medzitým to svoje vypil a ja som stále čakala, čakala. Išiel si objednať ďalšie, tentoraz však chcel zmeniť repertoár. Aj sud s ďalšou tekutinou sa tiež vyprázdnil, bolo treba načať nový. Nakoniec sme tam vonku sedeli tak dlho, slnko začalo poriadne pražiť, po daždi a búrke, na ktorú to ešte pred hodinou vyzeralo, nebolo ani stopy. 

 

K tomuto sa radšej nevyjadrujem...

Keď som konečna dostala pohár, nebolo v ňom to, čo som si objednala. Nevadí, už mi to bolo jedno, len aby som mohla niečo na tom slnku vypiť. Keď som dopila, s M sme sa rozišli. On išiel po svojom a ja tiež.

Moje bicyklové "kroky" smerovali do Sadu Janka Kráľa. Tam som sa pomotala koldokola aj dvakrát a potom som išla domov. Ešte som asi nikdy nepísala report z tak krátkeho bicyklovania, ako ho píšem dnes. Ale aspoň viete, že existujem 😏

 

 

Vy, ktorí by ste chceli vidieť viac fotografií zo včerajšieho Sadu Janka Kráľa, môžete kliknúť

SEM.