Začiatkom tohto týždňa

som si pomyslela, že je to už veľmi dávno, čo som bola naposledy v Rajke. Mala som na mysli obec Rajku, nielen moje obľúbené miesto pri jednom z dunajských ramien, nachádzajúce sa v blízkosti cesty vedúcej do dediny. Preto som tam v dopoludňajších hodinách teda zamierila.

Pri hraničnej tabuli som nezišla z hrádze dolu, ale som pokračovala ďalej. Už nie ďaleko. Miesto je vzdialené od hraníc len niekoľko stoviek metrov. 

• Ako ma divá sviňa vyľakala

Zastávka na mojom obľúbenom mieste nebola v ten deň prvá. Vo fotoaparáte som už mala desiatky obrázkov, ktoré som urobila počas cesty. Keď som dorazila na miesto, zistila som, že ho už objavili aj zahraniční cyklisti. Partia, ktorá mala so sebou deti, dokonca aj kojenca, si tu urobila obedňajšiu siestu. Ani sa im nečudujem, že sa im miesto zapáčilo. V tieni pod stromom sa najedli a oddýchli si.  Aj keď som veľmi natŕčala uši, nezachytila som a neidentifikovala jazyk, ktorým rozprávali.

• Voňavá agátová túra cez tri krajiny

Po niekoľkominútovej prestávke na fotenie som sa pobrala ďalej. Cez lesík, kde na mňa kričali zvončeky, tak som si ich išla tiež odfotiť. No nechala so ich tam, domov som si ich do vázy nevzala. Popri domoch, z dvorov ktorých bolo počuť viac slovenčinu ako maďarčinu, som sa uličkou, kde sa nachádza aj veľmi zaujímavý kostol, dostala na malé námestie v Rajke.

Na jednej strane je nejaká banka, na ďalšej obchody a ďalšie dve strany námestia tvoria domy, z ktorých bolo znovu počuť slovenskú reč. Maďarsky sa rozprávali iba tetušky, ktoré sa stretli cestou z obchodu. To boli staré pôvodné obyvateľky tejto dediny. Parčík na námestí práve upratovali (náhodou aj pri poslednej návštevy Rajky som videla upratovať toto miesto), fontánka s pitnou vodou fungovala a odpadkový kôš bol pripravený prijať množstvo odpadkov. Nič z neho nekypelo. Ja teda neviem, ako je to možné, ale ani len tie gaštany tam nemali tú hrdzavú chorobu listov. Lavičky v tieni boli obsadené inými cyklistami. Keďže ani po dlhšej chvíli sa neuvoľnili, pokračovala som ďalej v prehliadke dediny. 

Na drzovku som sa ponúkla aj ovocím zo stromu rastúceho na ulici.

Zabočila som aj do jednej vedľajšej ulice, ktorou som sa dostala k ďalšiemu kostolu a k cintorínu.

Domov som sa nevrátila na cestu, ktorou som prišla, ale do Bratislavy som sa vybrala po ceste, po ktorej jazdia aj autá.  Na konci ulice ma zase zdravili mirabelky, tentokrát žlté. Nepohrdla som ich ochutnávkou. Boli kyslejšie ako tie červené.

Tá cesta, ktorou som sa vrátila do Bratislavy, je našťastie veľmi málo frekventovaná, takže sa po nej nebojím bicyklovať. Po približne dvoch kilometroch som sa dostala na čunovskú Shengennskú ulicu. Ďalej cez námestie a popri kostolu som sa dostala do lesíka, z ktorého som vyšla až na ceste vedúcej súbežne s hrádzou. A ďalej je to už dobre známa trasa, ktorú som prešla možno aj tisíckrát.

Trasa merala 38 km.