nedeľa 21. apríla 2019

Prvá tohoročná kombinovaná s vlakom


Túto cyklotúru som mala naplánovanú už minulé leto, ale akosi som sa k tomu nedostala, aby som ju aj zrealizovala. Tesne pred jej zrealizovaním som ju trošku upravila. Keďže nemám túto sezónu skoro nič najazdené, nohy ani zadok ešte poriadne netrénovali, skrátila som ju. Aj tak to bolo na mňa príliš 😌 Keď sme mali za sebou len necelých desať kilometrov, mne sa už zdalo, že sme prešli aspoň dvadsať.

No nech tú piatkovú túru popíšem pekne po poriadku.

Ráno som musela najprv zdolať prechod mestom na hlavnú stanicu. Bicyklovaniu v meste sa vyhýbam ako čert krížu, ale ináč sa nedalo. Obchodná ulica bola najväčšia záťaž na moju psychiku. Chodci, zásobovacie autá, cyklisti aj električky - to všetko sa tam mlelo jedno cez druhé. Bola som šťastná, keď som bola na jej konci. To ma ešte čakala trasa cez Námestie Slobody až na stanicu. Zvládla som to, aj keď som miestami išla radšej peši vedľa bicykla po chodníku. Ako som si všímala, mnohí cyklisti ignorujú predpisy a bez problémov bicyklujú aj cez priechody pre chodcov. Nakoniec som sa šťastne dostala až na hlavnú stanicu, kde som kúpila cestovné lístky a počkala na M. S bicyklami sme sa vybrali po schodoch najprv dole a potom hore na nástupište. Tam sa mi jeden mladý muž ponúkol a bicykel mi vyniesol hore. Ešte raz anonymnému mladému mužovi vyjadrujem vďaku. Často sa mi také veru nestáva.


Z vlaku sme vystúpili v Plaveckom Štvrtku. Zastavili sme sa tam dvakrát. Pri kostole,kde sme sa kostolnej upratovačky spýtali na cestu k miestu, ktoré som mala v pláne vyfotiť. Potom už len na tom mieste a pokračovali sme do susednej obce Láb. Aj v Lábe som mala vybratý objekt na fotenie, no fotila som aj iné veci. Napríklad takto pekne upravené dva domy.


Za dedinou sme sa znovu zastavili, aby sme si pofotili  koníky na paši.Do ďalšej obce, ktorú sme mali v pláne, sme išli po takom tankodrome, ako som už dávno nešla. Cesta nevidela asfaltérov minimálne tridsať rokov. V okolí bolo množstvo vojenských bunkrov, ktoré chránili v minulosti štátnu hranicu.



Pôvodne som chcela prechádzať aj cez Zohor, ale ten sme nakoniec prešli len okrajom. To, že sme boli blízko Zohoru, viem iba z fotky, ktorú som fotila mobilom. Na internete som sa dopátrala, že železničná zastávka, kde sme sa na chvíľu zastavili fotiť, sa volá Lábske jazero. Tabuľu s názvom som si tam však žiadnu nevšimla.




Najprv som nevedela, či je Lábske jazero to, ktoré je vidieť na jednej z fotografií, alebo sa tak volá ďalšie, ku ktorému sme prišli asi po necelom kilometri jazdy. Tam sme sa zdržali dlhšie. Keďže mám už dožívajúcu baterku v mobile, nemala som zapnutú aplikáciu, ktorá mi zaznamenáva trasu a prejdené kilometre. Musím si trasu pozerať na veľkej Google mape až doma v počítači. A tak som teda zistila, že veľké jazero sa volá Veľké Axi. Zvláštne meno. V tej chvíli som si spomenula, že M mi jeho  názov predsa povedal aj tam na mieste. Zabudla som na to.
.

 
Jazero sme asi z polovice obišli a poľnou cestou sme pokračovali do Vysokej pri Morave.





Jeden úsek bol mimoriadne pekný, hoci keby sme boli na tom mieste o týždeň skôr, mohol byť ešte krajší. Stromy v čerešňovej aleji, ktorou sme prechádzali, už dokvitali.






Aj vo Vysokej pri Morave som fotila pre môj špeciálny blog. Po občerstvovacej prestávke v bufete pri hrádzi rieky Moravy vo Vysokej pri Morave sme pokračovali popri rieke ďalej.







Prišli sme na miesto, kde som bola dovtedy už dvakrát. Ten, kto sleduje tento blog, si možno pamätá, ako som si pri kúpaní v tomto jazere porezala pätu na nohe. Že tomu bude v júli už päť rokov, sa mi vôbec nechce uveriť.




Pri jazere sme si urobili asi polhodinovú pauzu a odtiaľ sme už pokračovali smer Bratislava.


Keď sme prechádzali na úrovni rakúskeho Marcheggu, nazreli sme ponad rieku, ako sa majú Rakúšania.




Ďalšia a zároveň aj posledná občerstvovačka bola v Devínskom jazere v Bufete u starého bicykla.





Posledné fotky som urobila pod Marcheggským mostom. Pod tým ďalším - cyklomostom v Devínskej Novej Vsi, som sa s M rozlúčila. On pokračoval na bicykli až domov, ja som využila služby MHD. Mala som toho plné kecky a vôbec sa mi nechcelo absolvovať cestu z Devína po Riviéru. Z autobusu som vystúpila pri novom SND a odtiaľ som sa presunula domov už na bicykli.

A čo boli tie objekty, ktoré som spomínala v texte a ktoré som mala v pláne fotiť? Boli to sochy svätca Jána Nepomuckého, ktoré zbieram už nejaký čas. Kto by chcel vidieť, koľko som ich stihla do dnešného dňa zozbierať, môže kliknúť na nasledujúcu fotografiu.

https://svatyjannepomucky.blogspot.com/



Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára