Voňavá májová päťdesiatka

V máji sa vám hlásim prvý raz. Celkovo je moje tohoročné bicyklovanie jedna veľká katastrofa. Odkedy som sa tejto aktivite začala venovať intenzívnejšie, tak málo som asi ešte nikdy nebicyklovala. Súčtom kilometrov som včerajšou prvou májovou cyklistikou nakoniec aj tak tromfla tri aprílové.  Včera to bolo znovu cez Biskupické lesy a cieľom bola malá kaplnka sv. Jána Nepomuckého v Dunajskej Lužnej.

Až po bufet Mini Vyza sme išli po hrádzi. Tu sme však zišli dole do lesa a pokračovali sme po modrej turistickej značke von z Bratislavy. Kým som si ja fotila lúku s margarétami, M mi dofúkal kolesá na bicykli a odtiaľ sa mi pokračovalo oveľa lepšie.

Po krátkej fotoprestávke sme pokračovali ďalej, kým sme sa po pár metroch nedostali k turistickému rázcestníku Gajc, čo je meno prírodnej rezervácie. Predmetom ochrany je  biotop stepnej vegetácie bezprostredne hraničiacej s lužným lesom. Tu pod smerovníkom si M obzerá môj bicykel a rozmýšľa, čo by mi na ňom ešte upravil :-) Prírodná rezervácia je zaujímavá aj tým, že tu rastú vzácne orchidey. My sme mali šťastie vidieť iba jednu rastlinu niektorého zo vstavačov. Určovať ho nejdem, na to si netrúfam. Asi už skončil ich čas kvitnutia, alebo ešte len kvitnúť začínajú.

GAJC

• Cyklovýlet nielen do horárne Topoľové

Po modrej značke sme pokračovali ďalej až k horárni Topoľové. Cestou sme míňali inú, menej známu horáreň, kde sa kedysi zvykli pásť kone a iné zvieratá, teraz tam však bolo akosi mŕtvo. Z Topoľového sme sa mohli vybrať dvomi smermi. Jeden som poznala ja, ten druhý zase M. Rozhodli sme sa, že ideme po tom mojom  a po modrej sme pokračovali ďalej a že cestou domov si vyberieme tú druhú možnosť, žltú značku.

TOPOĽOVÉ

Doma som si pri príprave cesty všimla na mape aj zelenú prerušovanú čiaru, ktorou by sme sa mohli dostať skratkou do Dunajskej Lužnej. Aj keď som vedela, že tá zelená viedla až od rozcestníka Bajdeľ, všímali sme si už skôr všetky odbočky, ktorými sa vychádzalo z lesa von na poľné cesty.  Žiaľ, po niekoľkodenných dažďoch boli poľné cesty zablatené s množstvom mlák.

Predošlé dve fotografie znázorňujú prvý pokus vyjsť z lesa. Vrátili sme sa späť na značený modrý chodník a pokračovali sme až po rozcestník Bajdeľ. Bajdeľ je názov ďalšieho chráneného areálu v oblasti Dunajské luhy. 

BAJDEĽ

• Spoznávam Biskupické luhy

Tu som bicykel odstavila a peši som sa išla rozhliadnuť kúsok do lesa, lebo práve z tohto miesta bolo vidieť na mape tú zelenú prerušovanú čiaru. Ďaleko som nezašla. Ak to aj bola tá cesta, nevyzerala veľmi schodne. Upútalo ma množstvo mladých jedincov červenej farby a jeden dospelý jedinec, čo bola asi rodinka cifruše bezkrídlej, mnou neobľúbenej hávede. Videla som tam kvitnúť aj modré kvietky ľanu (ľan rakúsky - Linum austriacum).

Vrátila som sa naspäť k priesakovému kanálu. Popri ňom sme prešli v obkľúčení opojnej vône  agátov, divých šípových ruží, bazy a iných kvetov až do Hamuliakova. Ešte sme podnikli jeden pokus, či sa nedostaneme do Dunajskej Lužnej skôr, ale aj z tejto poľnej cesty sme sa nakoniec vrátili, lebo nemala pokračovanie.

Ako som už spomínala vyššie, aj nadpis o tom hovorí, včerajšia cyklotúra  bola nádherne prevoňaná. Vo vzduchu bolo cítiť agáty, bazu, divú ružu a množstvo ďalších kvetov.

Občas som mrkla aj smerom k vode priesakového kanála a na jeho druhý breh. Vo vode kačice a iné vodné vtáky a na jeho opačnom brehu práve prechádzali cyklisti, ktorých by som bola včera porátala asi na prstoch mojich dvoch rúk.

Ani nie po piatich minútach od predošlej fotografie, sme stáli pri ďalšom rozcestníku v Hamuliakove. Už cestou k nemu som sa pýtala pri mne dovtedy neznámom bufete na cestu do Dunajskej Lužnej. Bufet je v malom oplotenom areáli a ak som si dobre všimla, jeho meno je Duna, čo po maďarsky znamená Dunaj. Otvorený ešte nebol, s človekom, ktorý tam robil poriadok, som sa dohovorila po slovensky :-) Od pána sme sa dozvedeli, že ak  sa chceme dostať do DL, pri rozcestníku musíme odbočiť doľava.

SIHOŤ

Na druhom brehu priesakového kanála na oficiálnej cyklotrase pribudlo odpočívadlo pred Hamuliakovom. Myslím, že som si ho teraz všimla prvý raz.

Všimnite si tú oblohu. To bude mať pokračovanie.

Po prejdení asi necelého kilometra sme sa dostali na starú hrádzu Dunaja, po ktorej vedie cyklochodník. Ním sme prišli do Kalinkova. Tam sme si všimli odbočku k nejakému štrkovisku, tak sme si to išli preveriť, ako to je ďaleko. Nakoniec som to jazero ani poriadne nevidela, lebo brehy sú obrastené stromami a krami. Cesta pokračovala od štrkoviska ďalej agátovou alejou, ale ktovie, kde mala koniec...

Ďalší rozcestník nám oznamuje, že do Dunajskej Lužnej to máme ešte necelé štyri kilometre. Po pravej strane sa nám ukázala veža kalinkovského kostola. Možno vás v súvislosti s týmto cyklochodníkom zaujmú nasledovné informácie:

Ľudia využívajú ako turistickú trasu protipovodňovú Hornožitnoostrovnú hrádzu, ktorá je od roku 1994 vyhlásená za kultúrno-technickú pamiatku. Prechádza aj okrajom dedín Dunajská Lužná, Kalinkovo, Hamuliakovo. Popri „malom“ jazere smeruje cestička, ktorá vedie až k ramenu Dunaja. Hornožitnoostrovná hrádza 
Na území Žitného ostrova je doložené budovanie miestnych hrádzí proti povodniam už od 13. storočia. V roku 1569 bol prijatý zákon, ktorý nariaďoval opravu starých a budovanie nových hrádzí. V jeho novelizovanej úprave z roku 1659 sa uvádza aj spôsob opravy ochranných hrádzí a nariadenie pre župy voliť si tzv. hrádzových dozorcov. Tento zákon potvrdzuje, aký význam pripisovala protipovodňovým opatreniam zemská vrchnosť. Od 17. storočia už možno hovoriť o organizovanej výstavbe protipovodňových hrádzí, medzi ktoré patrí aj Hornožitnoostrovná hrádza, ktorá prechádza južnoými časťami už spomenutých obcí. Ide o technické dielo niekoľkých generácií našich popredných odborníkov. Na projektoch ochranných hrádzí na Dunaji sa od roku 1726 podieľal aj Samuel Mikovíni, slovenský učenec svetového mena, rytec, matematik, geodet, astronóm, kartograf, vodohospodár, architekt a pedagóg, ktorý pôsobil v rokoch 1723 až 1733 ako župný (komitátny) inžinier Bratislavskej župy.

Ak vás zaujíma viac o budovaní a súčasnom využívaní Hornožitnoostrovnej hrádze, dočítate sa o tom na stránke s názvom  Historické, kultúrne a prírodné pozoruhodnosti obce Dunajská Lužná. Z nej som aj ja čerpala podstatnú časť informácií.

Keďže sa posledné dva roky v tejto oblasti buduje nový most cez Dunaj a prístupové cesty k nemu, nemôžem vynechať aj fotografiu stavby.

V Dunajskej Lužnej sme zišli z hrádze tam, kde sme videli vežu kostola. Nájdenie kaplnky so sochou nám trvalo dosť dlho. Ľudia, ktorých sme sa na kaplnku s Nepomuckým pýtali, nás posielali k rôznym iným kaplnkám, len o tejto nikto nevedel. Dokonca ani rehoľná sestra,  ktorú M poprosil o informáciu. Vraj nebola miestna. Nakoniec zapol M navigáciu v mobile, ktorá nás ku kaplnke priviedla. Zistili sme, že sme išli po hrádzi len kúsok od nej. Tá prerušovaná zelená čiara na mape, o ktorej tu stále píšem, končila vlastne niekde na týchto miestach. Bolo tam síce na hrádzi aj odpočívadlo, ale smerovník na tú "zelenú" cestičku neukazoval.

klikni na fotografiu

• Kúpanie na Guláške

Tak sme sa znovu ocitli na hrádzi. Domáci cyklisti by nám možno boli poradili, kam tá cesta vedie, ale žiadneho sme nestretli.

Úlohu, ktorú som si na túto cestu stanovila, som mala splnenú. Konečne prišiel čas aj na odmenu. Tú sme našli v reštaurácii kúsok pod hrádzou. Už keď sme si tam sadli, začalo sa nebezpečne zmrákať a ochladzovať. Kým sme dopili a vybrali sa späť na hrádzu, začalo popŕchať. Najprv len tak mierne, no postupne sa to menilo v dážď. Fotoaparáty sme museli schovať do nepremokavého obalu a aj my sme dali na hlavy kapucne, aby sme celkom nezmokli. Skôr, ako som fotoaparát odložila, som urobila ešte túto fotografiu staveniska.

V daždi sme prešli časť hrádze v Rovinke a tu ma M prekvapil tým, že máme odbočiť vľavo. Doteraz som zakaždým pokračovala ďalej smerom do Bratislavy a vyšla som niekde pred spaľovňou. Teraz sme prišli na pekný nový cyklochodník s odpočívadlami a pokračovali sme smerom k Dunaju. Touto cestou sme sa vlastne dostali k tej žltej značke, o ktorej som písala pri horárni v Topoľovom. Škoda, že som si kvôli dažďu nemohla tento úsek viac užiť. Čakalo nás tu aj jedno nemilé prekvapenie. Chodník zrazu končil a ďalej nič :-( Len rozbahnené stavenisko. Podarilo sa nám cez túto prekážku prejsť a dostali sme sa na chodník do lužného lesa.

Tu už máme úsek staveniska šťastne za sebou.

Aj dážď pomaly prestával a my sme sa konečne znovu dostali do Topoľového. Odtiaľ sme už pokračovali rovnako, ako sme tam išli dopoludnia. Zastavili sme sa znovu pri bufete, ale ten nás sklamal. Tak, ako bolo zatvorené dopoludnia, bolo zatvorené aj popoludní (asi kvôli dažďu). Zahnať smäd sme si mohli až v bufete Relax vo Vlčom hrdle.  

Aspoň tomuto macovi by mohli posunúť kompetencie výčapníka v čase, keď tam nikto iný neobsluhuje.

 

• Voňavá agátová túra cez tri krajiny

Hoci mi pri tejto cyklotúre veľmi počasie nevyšlo, vôbec ma ten dážď nerozladil. Škoda len, že nevydržalo počas celého dňa také počasie,  aké som si zvečnila pred siedmou ráno cestou do obchodu.

Cyklotúra uskutočnená 21.5.2019, celková dĺžka 53 km.