Včera sa mi do vône agátov miešal aj iný odor

To, že už roky túžim ísť na jarnú čerešňovú túru do Burgenlandu, som tu už spomínala. Zatiaľ mi to, bohužiaľ, ešte ani raz nevyšlo. Vždy ma jar zaskočí nepripravenú a nenatrénovanú, preto som túto túru nikdy nemohla zrealizovať. A ďalším problémom je aj to, že som na ňu nikdy nenašla žiadneho  parťáka.

Preto si nezrealizovanú čerešňovú cestu vynahrádzam bicyklovaním v čase, kedy kvitnú iné stromy. A tými sú teraz napríklad aj agáty. Niektoré stromy sú tak obsypané bielymi kvetmi, že vyzerajú ako nevesty. Je to nádhera. Zaujímavé je, že tak málo včiel je na nich vidieť aj počuť. Človek by očakával samý bzukot, no nie je to tak.

V súčasnej dobe práve kvitne aj ďalšia rastlina, ktorej kvety sa mi veľmi páčia. Sú to divé ruže, z ktorých budeme na jeseň zbierať šípky. Tie je možné vidieť od bielej, cez jemno ružové až po sýtu ružovú. Preto mi aj včerajšia túra, na ktorú som sa vybrala už pred jedenástou dopoludnia, trvala tak dlho, hoci som veľa kilometrov neprešla. Stále som niečo fotila. A tak sa teda poďte pozrieť, čo všetko ma prinútilo zosadnúť z bicykla a zamieriť objektív fotoaparátu.

Prvé fotky vznikli už po piatich kilometroch. Na miestach, kde som opúšťala nielen územie mesta, ale aj Slovenska. Aj tam som zastavila kvôli agátom. Len po niekoľkých desiatkach metrov ma upútal na rakúskej strane, v pohraničnej obci Kittsee, vojenský stan. Vlastne som sa už stretla s takým asi pred dvomi rokmi, kedy som rovnaký videla blízko hranice v Deutsch Jahrndorfe. Či v stane niekto bol, to netuším, ale asi ho využívajú, lebo o kus ďalej stála búdka toi-toi. Vojenská hliadka prešla popri mne na aute len kúsok predtým, ako som prišla k stanu. Dúfam, že o týchto opatreniach vedia aj tí, ktorí sa už niekoľko rokov rôznymi ilegálnymi spôsobmi pokúšajú dostať na územie EU.

Marhuľové sady hneď na okraji obce Kittsee odkvitli už dávnejšie, zrelé plody budú však najskôr niekedy v júli. No i tak som musela zastaviť a fotiť. Biely sedmokráskový trávnik pod stromami.

Za cintorínom som odbočila vpravo a išla som sa pozrieť, ako postupujú práce na rekonštrukcii Starého zámku. Časť strechy je už nová, aj niektoré okná sú vymenené, ale ešte stále je na stavbe veľa práce. Hneď v susedstve je pomerne veľký židovský cintorín. Chcela som do neho vojsť, ale nenašla som vchod.

Pokračovala som ďalej do centra obce a prechádzala som aj popri čokoládovej fabrike, ktorú poznajú už mnohí Slováci. Je zaujímavé, že ja som vo vnútri ešte nikdy nebola, dokonca som si ju dlhé roky vôbec nevšimla, pritom som zvykla bicyklovať popri nej. Aj vo chvíli, kedy som išla okolo, práve odchádzal český zájazdový autobus označený brnenskou cestovnou kanceláriou.

• Aj Župná dvadsiatka

Mne známou trasou som prešla cez obec a potom až za ňu. Tu ma omráčil prvý raz štipľavý zápach, ktorý sa niesol vzduchom do ďaleka.  Na pole sa práve v tom čase aplikovalo prírodné hnojenie. Brr! V týchto miestach som z cesty odbočila na cyklistický chodník, na začiatku ktorého je aj cyklistické odpočívadlo.

• Z Pamy už nebolo ďaleko do Gattendorfu

Chvíľu som si musela aj s ďalšími cyklistami postáť pred závorami. Čakali sme, kedy prejde vlak, ktorý ide z Petržalky do Viedne.

•  Po cestách necestách

Po prejdení vlaku som pokračovala ďalej, aby som sa dostala do Pamy. Aj tu som sa párkrát zastavila, lebo ma niečo upútalo. Napríklad margarétky. Kým som si ich fotila, uvedomila som si, že zase cítim akýsi zápach. Nemýlila som sa, keď som ho identifikovala ako smrad zdochliny. Na týchto miestach by som skôr očakávala živé srnky, lebo nie raz som videla na okolitých poliach veľké stáda sŕn. No bol čas poludnia, M by povedal, že to nie je čas na videnie živých srniek. Pre slabé povahy odporúčam, aby ďalšie fotky prešli so zatvorenými očami.

Keď som si fotila divé ruže rastúce popri ceste, prešli ďalšie dva vlaky. Jeden do Petržalky a ten druhý znovu do Viedne. Rýchlik. Ten sem dám tiež, lebo taký vlak už dlho jazdiť nebude. Majstrovstvá sveta v hokeji budú pomaly končiť. Určite ste už postrehli, že v tomto období pomaľovali slovenské železnice niekoľko  lokomotív reklamou na hokejové majstrovstvá sveta.

Ani rozhľadňu, ktorá stojí kúsok pred Pamou, som nevynechala. Vyšla som hore, no žiadnych dropov okrem tých, ktorí sú na propagačných materiáloch na stene rozhľadne, som nevidela.

• Voňavá agátová túra cez tri krajiny

Po prejdení železničného priecestia som sa dostala do Pamy. Tam som sa zastavila pri pitnej vode, aby som si doplnila zásoby a chvíľu som študovala mapu, ktorá tam visí na stene. Totiž, večer som si doma pred cestou študovala trasy, že kam by som mohla ísť a mojím plánom bolo, že sa vydám mimo značených cyklistických chodníkov. Nakoniec som sa neodvážila a pekne krásne som pokračovala po značenej trase ďalej.

• Windradweg

Konečne som sa blížila k ďalšej obci. Agátová alej a pod stromami naukladané drevo už poznám z predošlých ciest. Na okraji Gattendorfu sú hneď dve cyklistické odpočívadlá. To, pri ktorom sa odbočuje k Neziderskému jazeru, bolo obsadené, preto som si na chvíľu sadla a zjedla kúsok čokolády až pri tom ďalšom, ktoré bolo na druhom brehu riečky Leitha. Zase som sa prstom zaborila do mapy a ešte stále som uvažovala nad možnosťou navštíviť aspoň jedno z tých miest, ktoré som si doma poznačila, že sú v nich sochy Nepomuckého. 

Po chvíli sa na odpočívadle zastavil starší pán. Rakúšan. Čo-to z nemčiny viem, ale to, čo mi povedal, som absolútne nerozumela. V ten deň to bol už druhý človek, predtým to bola jedna pani, ktorá sa ma tiež niečo pýtala. Ich dialekt bol tak príšerný, že som nedokázala zachytiť ani len slovo. Oboch som odbila odpoveďou, ich verstehe nicht. Dedovi som aj vysvetlila, že nerozumiem ich dialektu, no vôbec sa nesnažil, aby sa mi prihovoril slušnou nemčinou. Keď z odpočívadla odchádzal, ani len nepozdravil. Asi si myslel, že pozdravu tiež nebudem rozumieť. Po ňom som sa aj ja vydala na ďalšiu cestu. Prišla som do centra obce, kde som si konečne všimla aj odbočku do dediny, ktorú som mala tiež poznačenú ako jednu z možností, kam pôjdem. No keď som si prirátala, že 5 km tam, 5 naspäť do Gattendorfu a potom naspäť domov viac ako dvadsať kilometrov, radšej som nikde ďalej nešla. Ten fakt, že som bola sama a že ak by sa mi niečo stalo na bicykli, prípadne by mi odišli sily, nebolo by nikoho, kto by ma pobádal ďalej.  Pomyslela som si, že nájdem aspoň sochu, ktorú z tejto obce ešte nemám. Mala by sa nachádzať v novom zámku. No kde je ten nový zámok, to som sa nedozvedela. Tam, kde som si myslela, že je Neues Schloss, tam som žiadnu niku so sochou Nepomuckého nenašla. Aby som sa presvedčila, že som správne, spýtala som sa dvoch mužov kosiacich trávnik na ulici. Nemali ani ahnungu (šajnu) a podľa odpovede - teda nemčiny toho, ktorý mi odpovedal, mi bolo jasné, že nie sú Rakúšania. Nabetón to boli nejakí Slováci, ale slovensky som sa im radšej neprihovorila, lebo som videla, že nemajú ani potuchy o tom, kde to vlastne pracujú.  Prešla som teda k ďalšej soche, ktorú už vo svojej zbierke mám a od nej som prešla znovu k rieke Leitha.  Po ceste s autami som sa vybrala domov.

Klikni na fotografiu

To však nebolo vôbec také jednoduché. Po niekoľkých kilometroch som sa dostala ku kruhovej križovatke a tam som rozmýšľala, ako ďalej. Na diaľnicu som, samozrejme, ísť nemohla a nechcela. Raz som si z autobusu všimla, že popri ceste vedie súbežne ďalšia cestička, považovala som ju vtedy za cyklistickú. No značená nie je, ale dostala som sa ňou dobrý kus ďalej. Až som prišla k miestu, kde som si myslela, že sa už ďalej nedá a vyšla som teda znovu na cestu s autami. Pri najbližšej odbočke som radšej odbočila do Pamy a nešla som rovno ďalej do Kittsee. Necítim sa na cestách s autami dobre. Po tej, ktorá smerovala do Pamy, prešlo za ten čas len jedno auto. Lenže som si zbytočne nadišla nejaké kilometre.

Prišla som do obce, na tomto okraji som nikdy dovtedy nebola. Keď som si všimla žltú smerovku a na nej slovo Jakobsweg, obrátila som sa späť a odbočila som teda podľa nej. Dlho predlho som nevedela, čo znamená modro-žltá značka, ktorá sa pred pár rokmi objavila aj na našej bratislavskej hrádzi. Až nedávno som zistila, čo znamená.

O žlto modrej značke píšem v článku, na ktorý sa dostanete, ak kliknete na túto fotografiu.

Je to asi len necelý mesiac, čo som konečne objavila článok, v ktorom sa hovorí o Jakobsweg a tá značka je logo tejto pútnickej cesty. Viac sa dozvieš TU. Pomyslela som si, že keď sa ňou dostanú pútnici až do Španielska, musím sa ňou aj ja dostať domov :-)

Krížov majú Rakúšania popri cestách neúrekom.

Prichádzam znovu k miestu, kde som na obed odbočila na cyklochodník. Prečo viem, že na obed? Zvony kostola v Kittsee oznamujúce poludnie, doliehali až tam. V dedine som odbočila doprava, aby som sa popri železničnej stanici dostala von z obce a agátovou alejou som pokračovala do Petržalky. Tú krásu som si nechcela nechať ujsť. Aj opodiaľ z Jarovskej bažantnice bolo vidieť, že tam tiež rastie dosť agátových stromov.

Poslednú fotku som urobila krátko predtým, ako som znovu prešla cez železničné priecestie a ako som sa dostala na Kopčiansku ulicu v Petržalke. Najhorší úsek cesty som mala zase pred sebou. Prejsť od petržalskej železničnej stanice ku mne domov, je jedna veľká katastrofa. Keďže sa po ceste neodvážim, vždy vymýšľam možnosti, ako sa tej ceste vyhnúť. No vyhnúť sa nedá chodníku, ktorý vedie ponad železničnú trať. Tam vás teda dobre ponatriasa. Chcem tým naznačiť, že sa bicyklujem aj napriek tomu, že ma z toho zvykne bolieť zadok, kríže, nohy, niekedy aj celé telo. 

Trasa Bratislava-Petržalka - Kittsee - Pama - Gattendorf - Pama - Kittsee - Petržalka v celkovej dĺžke niečo cez 45 km.

25.5.2019