Aj Župná dvadsiatka

ktorej sa včera zúčastnilo množstvo bratislavských cyklistov, smerovala práve na tie miesta, kam aj ja rada chodievam a o ktorých som písala v predchádzajúcom príspevku. To, že sa v sobotu bude konať nejaká cyklistická masovka, som vôbec nevedela. Čosi mi prebehlo poza uši, že na tento víkend nám mesto pripravilo majáles, ale netušila som, čo všetko to obnáša. Až večer som doma vygooglila, že cyklisti, ktorí smerovali popri mne, fotiacej kvetinky na trase Most SNP – Berg, si vyšli na majálesovú túru. Oni boli vlastne dve. Jedna kratšia, druhá o niečo dlhšia. Tú kratšiu prispôsobili rodinám s deťmi, ale mnohé deti som začula v polčase povedať, že majú toho dosť. Chúdiatka, ich rodičia to asi dobre nepremysleli.

Až keď už masa cyklistov prešla popri mne, napadlo mi, že sa zaradím k nim a tak som sa teda pridala na chvost tej masy. Mnohí boli asi na cyklojazde prvý raz v živote. Aspoň sa tak správali. Na úzkej hrádzi išli traja vedľa seba, tak zabratí do rozhovoru, že moje vyzváňanie na zvonček vôbec neregistrovali. Predísť sa mi ich podarilo až na ceste pred Bergom, kde sa išlo po  normálnej ceste. Aj tam museli na niektorých autá vytrubovať, lebo cyklisti zabudli, že na ceste nie sú sami. Organizátorom, ktorí pomohli mase prejsť cez frekventovanú cestu za hraničným prechodom, by som ešte do budúcnosti poradila, aby na to, že nebudú na komunikáciách sami, účastníkov upozornili.

Ten v modro-čiernom oblečení išiel po celý čas v protismere a moje cingilinganie totálne ignoroval.

Pri marhuľových sadoch medzi Bergom a Kittsee som ich nechala všetkých prejsť a potom som už išla po svojom.

Pôvodne som sa včera vybrala z domu s tým, že idem do Hainburgu, ale keďže som bola zvedavá, kam masa cyklistov pôjde, išla som s nimi. Ale iba po prvé odpočívadlo v Bergu. Medzitým som si od cyklistov vypočula, kam idú. Tak, ako “štrajchli” okrajom Berg, rovnako tak obišli aj Kittsee. Ja som však do Kittsse vošla a zamierila som si to do parku s kaštieľom. Tento rok som tam ešte nebola.

Niektorí cyklisti v parku relaxovali aj takto.

Poprechádzala som sa po parku, posedela na lavičke, pofotila a asi po hodine som pokračovala ďalej do Pamy.





Tu som už za dedinou a vôkol mňa sú polia a o kus ďalej už neodmysliteľné vrtule.






Aj takúto nádheru som mala možnosť vidieť.





Ja musím fotiť…





Napríklad aj vlak idúci z Viedne do Petržalky.





Aj túto modrú nádheru, ktorú vytvárala šalvia lúčna.





Aj srnku na poli, nazoomovanú na maximum.





Aj sexujúcich chrobáčikov. Tých som nazoomovať nemusela.

Nemôžem vám ukázať všetko, čo som pofotila, lebo by som tu bola aj do večera. No niečo, na čo sa teším pri budúcich jazdách, sem predsa len dám. Videla som ten objekt už z diaľky a myslím si, že to raz bude miesto na vyhliadky. Dúfam, že nie iba pre poľovníkov. Keď som prišla úplne blízko, zistila som, že vstup na schody je zakázaný.  Pevne verím, že ešte túto sezónu sa z výšky pozriem na okolitú krajinu.

Pred železničným priecestím som sa nevybrala oficiálnym cyklochodníkom vpravo, ale poľnou cestou vľavo. Čakal tam na mňa zajo. Ale len do chvíle, kým som neprišla bližšie.






Ušiel aj napriek tomu, že som z bicykla zišla a potichúčky som sa prikrádala peši.





O chvíľu som ho videla v žltom poli. Možno to nebol ten istý, veď zajacov je na poliach plno.

Tu prichádzam na začiatok obce a z hlavnej cesty prejdem za železničným priecestím na značený cyklistický chodník mimo centra obce.

Ním som sa znovu dostala k hlavnej ceste a zároveň do centra obce Pama.






Na ceste domov som sa ešte zastavila pri pitnej vode, lebo už dlhšie som nemala čo piť a začínala som pociťovať aj hlad.





Na spiatočnej ceste som si predsavzala, že už nebudem zastavovať. Opravím sa. Že budem zastavovať čo  najmenej.

Prišla som na to, že mne by mali pred bicyklovaním nasadiť na oči klapky ako koňom. Aby som nevidela nič, čo je vpravo a čo vľavo, len chodník predo mnou. Bola som zvedavá, kam vedie cesta, ktorá ide kúsok za železničným priecestím vpravo. Dostala som sa pred nejaký objekt so závorou.

Aj súbežne so železničnou traťou viedla nie veľmi kvalitná cestička. Ale ani ňou som sa nikde nedostala.  Tak som sa po prieskumoch vrátila k železničnému priecestiu a po známej trase,  neprekročiac povolenú sedemdesiatku,  pokračovala do Kittsee.






V Kittsee som odbočila na cestu vedúcu k bratislavskej Kopčianskej ulici. Tou som prešla tak rýchlo, ako sa len dalo. Zastavila som sa až pri tomto veľkom otvárači zátok. To mi evokovalo, že by som k nemu potrebovala aj veľkú fľašu vína. Hlad a smäd ma hnal domov.

Toto je kópia článku, originál ktorého bol publikovaný na TOMTO BLOGU.