nedeľa 15. septembra 2019

Po koniec mesta, V. bratislavského okresu a Bratislavského kraja


V piatok ráno som riešila vážnu dilemu. Ísť po dvoch týždňoch znovu k lekárke s neustále boľavou nohou, alebo ísť nohu "rehabilitovať" na bicykli. Vybrala som si tú druhú možnosť. Smer, ktorým som sa vybrala, mal dva dôvody. Počas tohto týždňa som prechádzala v aute po moste ponad vodné dielo v Čunove a vtedy som si uvedomila, že veď ja som túto sezónu nebola ani raz bicyklovať týmto smerom. Druhým dôvodom bola ranná návšteva mnou občas navštevovaného českého blogu, v ktorom blogerka v jednom z posledných článkov písala o návšteve Danubiany.  O tom, čo ma v ňom mierne "nadvihlo", napíšem neskôr. Rozhodla som sa teda, že sa vyberiem na Vodné dielo v Čunove.

Nebolo ešte ani desať hodín, keď som vyšla z domu. Znovu s predsavzatím, že sa nebudem zastavovať a po ceste nič fotiť. Vydržala som to iba po haldy štrku, ktoré sú len necelé štyri kilometre od môjho bydliska. Ale keď mne sa tie rastlinky, ktoré rastú na okraji tých háld, tak veľmi páčia. Tie kvietky majú meno, je to kyprina štrkovisková a písala som o nej TU.


Na trinástom kilometri (haha, asi preto, že bol piatok trinásteho) som zišla na chvíľu z hrádze dolu k vode a chvíľu som si tam fotila.






Odtiaľ už potom nebolo ďaleko na križovatku ciest - k bufetu Na obrátke. Tu som si vybrala smer Vodné dielo a pokračovala som ďalej.


Prvou dlhšou zastávkou bola Divoká voda. Bočná bránka do areálu bola otvorená, tak som vošla dnu. Ako je vidieť z fotografií, obloha sa zatiahla bielou oblačnosťou, mala som obavy, či tam zase nezmoknem, ako kedysi. Našťastie, tentokrát ma žiadna búrka nezastihla a obloha sa postupne vyjasnila.



Po vyjdení z areálu som mala už len kúsok k Danubiane. Tam som sa dnu nechystala. Nikdy totiž nemám so sebou nejakú taštičku, do ktorej by som si mohla vziať so sebou doklady, peňaženku, mobil a fotoaparát. Vonku pred galériou nemám odvahu tieto veci nechať v bočných taškách na bicykli. Ale kým som si fotila, prišli tam dve dvojice zahraničných cyklistov, ktorí návštevu Danubiany nevynechali.





A teraz prichádzam k tomu, o čom som písala hneď na začiatku. Z českého blogu som sa dozvedela nasledovné:
"ještě sem dám fotky z návštěvy Danubiany, což je centrum moderního umění asi 15 km od Bratislavy"

Keby bolo napísané, že asi 15 km od centra, tak sa k tomu nebudem vôbec vyjadrovať, lebo približne toľko, možno o nejaké 3 až 4 km viac to je. Blogerka to tak napísala preto, že aj na samotnej webovej stránke galérie sa píšu blbosti. Danubiana je v Bratislave a nie za Bratislavou. Nachádza sa v Čunove, ktoré je súčasťou  V. bratislavského obvodu, kam patrí okrem Čunova hlavne Petržalka, potom Jarovce a nakoniec ešte Rusovce. Okrem Maďarska a Rakúska hraničí táto mestská časť aj s okresom Senec. A práve na hranicu dvoch okresov - Bratislavského a Seneckého som pokračovala v mojej ceste. Od Danubiany to je už len niekoľko stoviek metrov. Prišla som po tabuľu, ktorá označuje koniec mesta.





Ďalej som nešla, lebo po dlhej absencii bicyklovania som to nechcela preháňať. Pri tabuliach som sa otočila na cestu späť.










Aj na druhom brehu Dunaja je už obec Hamuliakovo, ktorá patrí do seneckého okresu. Keďže zvyknem bicyklovať aj ľavou stranou Dunaja, na blogu som viackrát písala o cyklotúre týmto smerom. Naposledy som tam bola v máji tohto roku.




Cestou späť som prechádzala okolo dvoch pamätníkov. Jeden je venovaný pamiatke obetiam  posádky bombardéra Wellingron 40. letky spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska, ktorí prišli o životy nad týmto miestom 5. októbra 1944 a na druhom pamätníku je zase tabuľa, z ktorej sa dozvedáme, že pamätník tam stojí k 25. výročiu uvedenia Vodného diela Gabčíkovo do prevádzky. 



Kúsok od týchto dvoch pamätníkov som ešte odbočila k prístavu Modrá čajka. Prišla som na cíp polostrova, na ktorom sa prístav nachádza a tam som si urobila malý piknik. Už bolo dávno po dvanástej a ja som v ten deň nemala ešte nič v ústach a začínala som pociťovať hlad.

 





 


Na spiatočnej ceste som už zastaveniu a malej orosenej desiatke v bufete Na obrátke neodolala. Voda, ktorú som mala so sebou, už bola teplá a nepitná.


Cestou domov som mala protivietor, preto mi to trvalo dosť dlho. Aj z toho dôvodu som pri nasledujúcom bufete odbočila z hrádze na cestu k Dunaju, ktorá je mojím  obľúbeným úsekom na tejto trase. 




 


Vždy, keď idem touto cestou popri hausbótoch na Jarovskom ramene, rozmýšľam, v ktorom z nich býval seriálový Dr. Dokonalý, neskôr Dr. Ludský :-) Netuším, v ktorom seriál natáčali.


Bola som rada, keď som znovu prechádzala popri haldách štrku a ešte radšej, keď som už bola na chodníku na úrovni dostihovej dráhy. Domov som to už mala len na skok. V rámci V. bratislavského okresu som v ten deň urobila 39 km.




Ak nechcete, aby niektoré moje príspevky ušli vašej pozornosti, môžete sa nastaviť ako sledovateľ blogu.



Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára