Na druhej strane Dunaja
som sa túto sezónu už bicyklovala, ale pomenej, ako inokedy. Je to tým,
že tento rok som si neposadila žiadne tekvice za záhradným pozemkom
priateľky, takže sa nemusím o nič starať a aj tým, že každým rokom
bicyklujem stále menej. S touto skutočnosťou nie som vôbec spokojná. V
záhrade som bola tento rok iba raz, keď som sa tam zastavila cestou
domov z jednej zmoknutej túry a okrem toho som bola na biskupickej strane už len raz.
Keďže som potrebovala niečo vrátiť priateľke, vo štvrtok minulý týždeň
som vec naložila na zadné koleso bicykla a vybrala som sa na druhú
stranu Dunaja.
Môj cieľ bolo Hamuliakovo, kde som si
chcela pozrieť najnovšiu výstavbu. Zastaviť sa v záhradkárskej osade je
len malá zachádzka z cesty. No udalosti sa vyvinuli tak, že to vlastne
ani žiadna zachádzka nebola, lebo zo záhrady som už nešla k zimnému
prístavu, kde som z cesty odbočila, ale som pokračovala cez lesík ďalej
na hrádzu. No to som dopredu vôbec netušila. Keď som sa totiž od záhrady
vracala späť a prišla som na úroveň kanála tečúceho zo Slovnaftu,
uvidela som dve cyklistky, ktoré sa vybrali smerom, ktorý som už kedysi
dávno skúšala, ale nikdy som ním nikde neprišla. Bolo to ešte v časoch,
kedy som si nevedela zapamätať cestu do záhrady. Viackrát sa mi stalo,
že som na tomto mieste odbočila namiesto doľava vpravo a vždy, keď som
si už bola naozaj na čistom, že idem zle, tak som sa niekde z polovice
cesty vrátila. Kričala som na ne, najprv ma však nepočuli. Pridala som a
o chvíľu som ich dostihla. Spýtala som sa ich, kam sa tou cestou
dostanú. Vraj na hrádzu. No fajn. Tak to idem teda s vami aj ja. Lesom
sme išli približne dva a pol kilometra. Už vtedy, keď som videla pri
ceste smerovú značku a na nej meno bufetu pri hrádzi, som vedela, kde na
hrádzi vyjdeme. V budúcnosti sa tade sama určite nevyberiem, ale ak
budem mať parťáka, či parťáčku, určite by som touto cestou vydala znovu.
Nechcela som zdržiavať a nechcela som ani
to, aby sa mi stratili z dohľadu, tak som cestou nefotila. Jedinú fotku
mám pri tomto smerovníku, kedy si jedna z cyklistiek potrebovala uhasiť
smäd. Toto miesto tiež nebolo pre mňa nové Už som raz tento smerovník
fotila, ale vôbec si nespomínam, odkiaľ som sa k nemu dostala, ale
teraz, po prečítaní tohto príspevku, som si už spomenula. Keď si naň kliknete aj vy, zistíte, že sa na tabuli vôbec nič nezmenilo.
Až keď som mala na dohľad hrádzu, pekne
som sa im poďakovala a zosadla som na chvíľu z bicykla. Tu som si
urobila prvé fotky z tohto miesta. Zaujal ma borovicový lesík po pravej
strane cesty, ktorou som o chvíľu mala vyjsť na hrádzu.
A tí, ktorí sa tam vyberú peši a MHD,
vystúpia na tejto zastávke. Možno by som sa raz mohla nechať tým
autobusom odviezť aj ja, aby som videla, akou trasou tam ide.
Štvrtok bol zase jeden z horúcich dní, aj
keď som to zo začiatku až tak veľmi nevnímala. Uvedomila som si to až
vtedy, keď som vyšla na otvorenú hrádzu, pretože to už hodiny ukazovali
dvanásť. Práve na mieste, kde je začiatok Biskupického ramena, som
stretla nešťastného cyklistu, ktorý dostal defekt a nemal lepidlo. Pýtal
sa každého okoloidúceho, či niekto lepidlo nemá, ale kým som si tam pri
ramene chvíľu fotila, nikto taký okolo nešiel. To, že ja nenosím vôbec
nič so sebou, to som tu už asi písala. Aj tak by mi to bolo nanič, lebo
sama by som si nevedela ani len koleso odmontovať
Jeden čas som nosila v takej malej technickej taštičke aspoň kľúče a
materiál na zalepenie duše. No keď som to pri jednej takej oprave
vytiahla, lepidlo bolo dávno nepoužiteľné. Odvtedy som ani nové
nekúpila…. Sľubujem, polepším sa. Dúfam, že sa tam tento cyklista
netrápil dlho. Spomenula som mu, že keby sa mu takéto niečo stalo na
našej petržalskej strane, tak si môže pomoc zavolať. Nie je dňa, kedy
tam nestretnem chlapíka, ktorý si hovorí anjel Mám niekde jeho fotky vo fotoarchíve, keď sa k nim dostanem, možno mu raz jeden príspevok venujem.
Pokračovala som s mnohými zastávkami na fotenie ďalej. Hrádza bola viac ako prázdna. Len veľmi málo cyklistov som stretla. Veľakrát som bicykel postavila na okraji chodníka a ja som sa vybrala fotiť flóru mimo chodníka.
Ešte zaujímavejšie pohľady poskytovala Hrušovská zdrž.
Takto som sa dostala až na miesto, kde sa
dá odbočiť do obce Hamuliakovo. Lenže mne napadlo, že tam, kam sa chcem
ísť pozrieť, sa možno dostanem aj po hrádzi. Išla som teda ďalej. Kúsok
pred Šamorínom som mala možnosť prejsť na druhú stranu cez mostík nad
vyrovnávacím kanálom. Aj som tak urobila. Bicykel som zaparkovala a peši
som prešla pár metrov do kopčeka, ktorý bol predo mnou. Po vyjdení hore
som zistila, že je to stará hrádza. Uvažovala som, čo ďalej. Keďže som
netušila, ako ďaleko je znovu do dediny, žiadneho živáčka som tam
nevidela, tak som sa radšej vrátila na hrádzu a späť tam, odkiaľ som
prišla. Až potom ma predbehol bežec, ktorý prišiel práve z toho smeru,
ktorým som sa váhala ďalej vydať.
To sa už vraciam späť do Hamuliakova.
Ďalším mostíkom som teda prešla do
Hamuliakova a tam som už hľadala to, čo som chcela vidieť. Našla som,
pofotila som si a vrátila som sa späť na hrádzu. Tam som zároveň
zistila, ako veľmi blízko som bola cca pred trištvrte hodinou. Keby som
bola premohla obavy z bicyklovania na neznámom mieste, mohla som si
kilometre aj čas ušetriť. Starú hrádzu je vidieť v pozadí aj na tejto
fotografii.
Na ceste späť som si pofotila znovu už po
niekoľký raz hamuliakovský kostol a na záver som sa chcela zastaviť
ešte na nejaký lángoš, preto som ešte využila služby jedného bufetu, aby
som sa trošku na cestu domov zasýtila a uhasila smäd. Lángoše však v
ponuke nemali.
Aj keď som si zaumienila, že cestou domov
sa už zastavovať nebudem, svoje predsavzatie som až tak do bodky
nesplnila. Občas som sa zastavila, ale už oveľa, oveľa menej, ako cestou
tam. Aj sa mi lepšie bicyklovalo, pretože ma do chrbta poháňal vietor.
Takže som si cestu domov užívala. Na bicykli, ale aj mimo neho, som v
ten deň strávila viac ako osem hodín. Pekne strávený deň to bol.
Keď som na tomto mieste, to už ako keby som bola aj doma. Pred sebou už mám len niečo cez päť kilometrov.
Trasa merala celkom 50,3 km
4.8.2016
P. S.
Okrem toho, že v texte spomínam viackrát
deň, kedy som tento výlet uskutočnila a že každý článok má dátum
zverejnenia, tak som dala na koniec aj sumár. No vyzerá to tak, že do
úplného konca sa len málokto dostane. Ináč by mi nedávno nebolo vytknuté, že čitateľke tohto blogu chýbajú dátumy, kedy som ktorú túru zrealizovala.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára