Žiadne extra túry sa nekonali

Nie je tu o čom písať. Iba, že by som dala zopár fotiek z preskúmavania oblasti, v ktorej sa nachádza Veľký a Malý Zemník a brehov Dunaja tentoraz nie na biskupickej strane, ale na tejto našej, kde žijem, teda v oblasti Rusoviec.

Hoci som sa v sobotu vybrala z domu s tým, že idem až na Divokú vodu v Čunove (a prípadne aj ďalej), cestou som si to rozmyslela.  Bolo ešte len dopoludnie a slnko už tak príšerne pálilo. Nejako tie horúčavy v posledných rokoch prestávam znášať. Preto som svoje plány prehodnotila a namiesto toho, aby som pokračovala ďalej po cyklochodníku, ktorý vedie po hrádzi, zišla som radšej dole, kde som využívala cestičky v tieni stromov.  Prišla som tak až k Veľkému Zemníku, kde síce z jednej strany tiež tieň veľký nebol a na tej druhej, kde tieň bol, bolo zase toľko blata, že som mala problém dostať sa tam. No podarilo sa a na druhý breh som mierne zablatená prišla.

Ale vrátim sa ešte k začiatku mojej cesty. Na cyklistický chodník som vychádzala podchodom pri bufete Bosorka. Ako obyčajne, ani teraz som nezabudla zísť z chodníka nižšie k dunajskému ramenu Zuzana na mieste, ktoré je len kúsok od Bosorky. Presne tam, kde je areál na ťažbu piesku. Nedávno sa mi tam ponúkol obraz kúpajúceho koňa, tentoraz to bola labutia rodinka, ktorá odpočívala na jeho brehu.

 

Som veľmi zvedavá, ako dlho tu tieto zrkadlá vydržia. Vždy sa nájde nejaký primitív, ktorý sa postará o ich zničenie Tá postava v zelenom, to nie je Sagan, to som ja.

V podchode je voda po posledných dažďoch.

Nebolo by fajn, keby viedol celý cyklistický chodník pod takýmito stromami? Tam bol príjemný tieň.

Hrádza sa postupne zapĺňala nielen cyklistami, ale aj inými športovcami.

Tak a tu je už spomínaná labutia rodinka.

Pri Zuzane, ako v skratke toto miesto voláme, moja prestávka končí a pokračujem ďalej. Práve vidím ďalších športovcov.

Po mnohých fotoprestávkach, kedy som fotila kvetinky, motýle, či chrobáky, som prišla k Jarovskému ramenu. A odtiaľ je už len kúsok k Veľkému Zemníku.

Tentokrát som prešla suchou nohou na druhú stranu ramena.





Som na mieste.

Toto je už Veľký Zemník.

Ten, kto nevie, čo sú to za farebné “bodky” na vode, nech sa pozrie bližšie.

Sú to bójky, ktoré vyznačujú trate. Ani ja som ich tu ešte doteraz nikdy nevidela. Táto voda sa začína meniť na športový vodácky areál. Jarovské jazero Zemník bolo pôvodne vybudované ako veslárska dráha, o čom svedčí aj jeho pravidelný obdĺžnikový tvar dlhý 2,2 kilometra a široký 200 metrov.

Na opačnom brehu bolo množstvo kempujúcich. Ani to som tu ešte v takom množstve nezažila.

Aj tu je vidieť stopy po “milovníkoch” prírody.

Aby som sa tam dostala aj ja, musela som prekonať úsek cesty, ktorá bola rozrytá autami a mala som problém prejsť ňou tak, aby som neprišla do cieľa zablatená až po uši.

Nakoniec som ten úsek zdarne zdolala a ocitla som sa na opačnom brehu.

Na mieste, kde vznikli predošlé fotografie, ma upútal chodník, ktorý viedol…. to som vôbec netušila, že kam.

O malú chvíľu som sa to už dozvedela. Predo mnou sa objavil Dunaj.

Pobudla som tu dobrú chvíľu. Mala som to šťastie, že som práve zastihla lode, ktoré púšťajú po viac za sebou v Gabčíkove.

Na tomto mieste som sa telefonicky dohodla s M, ktorý v tom čase fotil vodné vtáctvo na Malom Draždiaku, že sa pri Veľkom Zemníku stretneme. Kým prišiel, tak som si ešte prešla kus druhého brehu. Kempujúci rybári ma však od ďalšej cesty odhovorili, vraj je tam veľa blata, že neprejdem. Tak som sa vrátila tam, odkiaľ som prišla.

Už spolu s M sme pokračovali popri Veľkom Zemníku ďalej, tentoraz smerom dole po toku Dunaja.

Prišli sme aj na také miesta, kade sa prejsť nedalo, pretože chodník bol pod vodou. Museli sme si vybrať inú, súbežnú cestu, ale kúsok ďalej od Zemníka. Toto je to miesto, ktoré sme museli obchádzať.

Priblížila som si odtiaľ pohľad na mesto.

Odtiaľto sme pokračovali ďalej a mierili sme na cíp, kde sa spája Jarovské rameno s Dunajom. Kedysi dávno, som sa tu už raz túlala aj sama, ale na tom mieste, kam ma zaviedol M, som ešte nebola. Ani v budúcnosti by som sa tam sama nikdy nevybrala.

A zase sme pri Dunaji. Práve prechádzala maďarská loď.

Pokračujeme ďalej a sme v cieli. Ďalej sa už nedalo. Iba ak po vode.

Na tejto fotke vľavo pri brehu je miesto, odkiaľ zvyčajne fotím, keď idem popri hausbótoch. Tak skoro ich asi z tohto pohľadu znovu fotiť nebudem.

Cestou späť som si urobila ešte niekoľko záberov na celú dĺžku Veľkého Zemníka.





Naším cieľom bol ďalej Malý Zemník. Miesto, kam chodievam na bicykli často.

Túto fotku som urobila z vody, v ktorej som si spláchla všetko blato z nôh a trošku som sa osviežila. Nie veľmi, lebo voda bola dosť teplá.

Z Malého Zemníka sme sa vrátili naspäť na hrádzu a domov. Ste na konci mojej reportáže  z príjemne strávenej soboty na bicykli.

Toto je kópia článku, originál ktorého bol publikovaný na TOMTO BLOGU.