nebojte sa nikoho!
Musela
som zastaviť, vybrať fotoaparát a odfotiť si to. Ja, idúc po hrádzi, som videla a počula tieto škôlkárske
detičky zo Slnečníc. Stáli pri zvodidlách na spodnej ceste, ktorá vedie súbežne s hrádzou. Takýmto pokrikom povzbudzovali všetkých cyklistov, ktorí išli popri nich 🙂
V ten deň som sa vybrala do Čunova na vodné dielo. To už bol ďalší pokus, kedy som si povedala, že sa idem pozrieť, ako tam vyzerá Dunaj so zníženou hladinou. Aj keď sa idem často bicyklovať po tej istej trase, snažím sa obmieňať aspoň niektoré jej úseky. Aj tentokrát som si to namierila k hrádzi cez blízky lesík a popri dostihovej dráhe som sa zaplaveným podchodom dostala na cyklistický chodník na dunajskej hrádzi.
V ten deň som sa vybrala do Čunova na vodné dielo. To už bol ďalší pokus, kedy som si povedala, že sa idem pozrieť, ako tam vyzerá Dunaj so zníženou hladinou. Aj keď sa idem často bicyklovať po tej istej trase, snažím sa obmieňať aspoň niektoré jej úseky. Aj tentokrát som si to namierila k hrádzi cez blízky lesík a popri dostihovej dráhe som sa zaplaveným podchodom dostala na cyklistický chodník na dunajskej hrádzi.
Prišla som však len po to isté miesto ako pri predošlej jazde a zopakovalo sa to, čo aj pri prvom pokuse, kedy som si zaumienila ísť až za Danubianu.
Zdržala som sa dosť dlho fotením Jarovského ramena, keď som si všimla, že z maďarsko-rakúskeho kúta sa začali približovať tmavé mračná. Z kratšej cesty som sa radšej vrátila späť. Tentokrát som sa však vyplašila zbytočne,
pretože to čierne mračno, ktoré sa objavilo nad mojou hlavou, sa po chvíli stratilo a na oblohe sa objavili biele obláčiky.
Naspäť som sa však už nevrátila. Zostala som sa pohybovať na miestach, ktoré mám
bližšie k domovu.
S kytičkou rozchodníkov, o ktorých viem asi len ja, sa poberám domov.
Septembrové bicyklovanie týmto neskončilo. Nasleduje ďalšie pokračovanie.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára