Prvou cieľovou zastávkou boli pereje

a odtiaľ potom pár kilometrov vzdialená obec Dobrohošť. V nej sa už po osemnásty raz konala akcia Tajomstvá dobrohošťských pecí. Pred ôsmimi rokmi som tam bola prvý raz a prvý raz som vtedy ochutnala a následne aj jedla držkový perkelt. O tohoročnom termíne tejto akcie som vedela už dlhšie, čakala som iba na to, či bude vhodné počasie na cyklistiku. A to včerajšie naozaj bolo.

Cesta tam prebiehala úplne v pohodičke, popri dunajskom prívodnom kanáli som párkrát na chvíľočku zastavila, aby som si urobila nejaké fotky  a pár kilometrov pred Dobrohošťou/om? som zišla z cyklistického chodníka dole. Odkedy som objavila miesto s perejami na Dunaji, neobídem ho bez toho, aby som k starému korytu rieky nezišla dole. Včera som si už myslela, že som pereje prešla, lebo sa mi zdalo, že už nemôžu byť, že som už príliš ďaleko od Bratislavy. Aj taká myšlienka mi prebehla hlavou, že ich možno zrušili. Ráz krajiny je totiž úplne zmenený. Od mojej poslednej cyklistiky týmto smerom tam vyrúbali množstvo stromov, ktoré rástli na brehu starého Dunaja. Tým sa viac otvoril pohľad na rieku, ale mne tam tie stromy chýbajú.

Tu opúšťam Bratislavu

Nakoniec som v diaľke uvidela nedokončenú priehradu v Dunakiliti a to bol znak, že som pereje neprehliadla a že sa už blížim k nim. Tam, kde viedla cestička pomedzi stromy, bola iba planina  a na zemi zbytok štiepok po bývalých stromoch. Hneď skraja, na privítanie, kopa odpadkov. To dokáže Slovač najlepšie. Robiť bordel. Pri rieke bolo niekoľko ľudí, ktorí sa chystali splaviť staré koryto, o kúsok ďalej karavan. Keď som podišla k nim, pozdravila som a utrúsila som poznámku, že to tam vôbec nespoznávam. Jeden z nich, mladý muž, mi odpovedal, že ani on, lebo je tam prvý raz. Na to som mu odpovedala, že ja tam nie som prvý raz, ale naposledy to tam vyzeralo úplne ináč. Vraj to už počul od iných ľudí, ale podľa neho to asi "trebalo" urobiť...

• Dunajské pereje

Dunakiliti

  

Zdržala som sa tam asi pätnásť minút a keď som sa pri odchode pozrela na mobil, aby som zistila, že koľko je hodín, všimla som si, že som si nechtiac zrušila zaznamenávanie trasy v aplikácii sports tracker. Takže včerajšiu cyklistiku zmeranú nemám 😕 

Na druhom brehu starého koryta Dunaja, na území Maďarska, ma upútalo to, že miestami je krajina pri Dunaji celkom pekne upravená a dokonca som si všimla, že tam ľudia aj stanujú. Tam asi ešte móda štiepkovania nedorazila.

Vyšla som znovu na hrádzu a pokračovala som zase po cyklistickom chodníku. Na druhom brehu prívodného kanála práve pristávala loď v prístave Šamorín. Nevedela som, že sa tam dá dostať aj loďou. 

Z hrádze som znovu zišla dole až na začiatku obce Dobrohošť.  Vošla som do ulice, kde zvyknú byť rôzne predajné stánky. Z niektorých dvorov sa už niesli vône jedál, ja som vošla tam, kde sa piekli štrúdle. Jednu makovo-višňovú som si kúpila, aj keď to teda vôbec nebol čerstvý múčnik z toho dňa. Zjedla som ho a hľadala som únikovú cestu na starú hrádzu. Ešte pred vyjdením z obce som si chcela kúpiť aj niečo na uhasenie smädu, ale žiadne také miesto, kde by som nemusela zamykať a odkladať bicykel na miesto, kde naň nedovidím, som nenašla. Musela som sa uspokojiť s vodou, ktorú som si niesla so sebou z domu. Neviem, či to bolo ešte včasnou hodinou, kedy som tam prišla, ale v pamäti z predošlých rokov som mala úplne inú atmosféru aj množstvo ponuky. 

Práve sa blížila dvanásta hodina, čas obeda.

Z Dobrohošti som po starej hrádzi prešla do Vojky. Dosť ma prekvapilo množstvo cyklistov, ktorých som stretávala. Keď som tadiaľto prechádzala naposledy, bola som jediná, nikoho som nestretla. Možno preto, že vtedy to bol bežný pracovný deň a ľudia, ktorí museli vtedy povinne zísť dolu z hrádze, lebo sa opravovala, pokračovali ďalej po ceste s autami. Krátky záznam a zopár fotografií z tej cyklotúry si môžete pozrieť TU. 

Za sebou nechávam Dobrohošť, pred sebou mám Vojku. Z hrádze som na chvíľu zišla dolu k jednému z dunajských ramien.

• Ako som zo Šulianskeho jazera cestu domov nezvládla

Až vo Vojke som objavila miestne pohostinstvo, kde som si konečne kúpila niečo studené na pitie. Po uhasení smädu som si to namierila na hrádzu a k prístavu kompy. Na odchod lode som čakala asi štvrť hodiny, počas čakania som oslovila jednu pani, lebo som si myslela, že je domáca a že mi bude vedieť odpovedať na otázky, na ktoré som potrebovala odpoveď. Nakoniec vysvitlo, že je síce Bratislavčanka, ale na okraji Šamorína majú postavený víkendový dom, takže sa tam už dosť dobre vyznala. S ňou som teda pokračovala až do Šamorína, časti Čilistov. Poradila mi, kde mám hľadať cintorín, o ktorom som vedela, že by tam mala byť socha Nepomuckého. Aj bola.

Rýchla výmena pasažierov. Jedni z lode, druhí na loď.

Z Kyselice do Čilistova som sa zastavila len raz, aby som si trošku pretriasla prsty na rukách, ktoré mi už dosť tŕpli. Rýchlo som urobila aj zo dve fotky.

V Čilistove som sa rozišla s neznámou pani, poďakovala som jej a išla som hľadať cintorín. Približne som vedela, kde by mohol byť, pretože som si ho doma pozerala na mape. Nepomuckého som nafotila z viacerých strán a vrátila som sa na hrádzu. Už mi nielen tŕpli ruky, začala som dosť pociťovať kríže, aj nohy. Radšej som si ani nechcela uvedomovať, koľko kilometrov mám ešte pred sebou. Preto som si urobila krátku prestávku. Sadla som si na breh vyrovnávacieho kanála. Tam som dohnala aj absenciu fotenia v úseku Kyselica - Čilistov. Kvôli foteniu som sa zastavila aj neskôr a to viackrát. Nebyť zastávok na fotenie, tak by som takéto dlhšie trasy asi vôbec nezvládla.

Kríž v Čilistove

Keď som prišla do Hamuliakova, všimla som si, že v diaľke nad Bratislavou sa tiahne tmavé mračno a vyzeralo to tak, ako keby tam pršalo. Zavolala som teda synovi, aby som sa ho spýtala, aké je počasie. Vraj práve začalo popŕchať. Uvažovala som, čo urobím. Mám v nejakom bufete prečkať, alebo ísť ďalej? Rozum mi hovoril, aby som išla ďalej, lebo čím dlhšie budem naťahovať cestu, tým to bude s mojimi fyzickými silami horšie. Dážď, ktorý ma po chvíli začal kropiť, bol len takým letným osviežením. Netrval dlho, prešla som možno nejaké tri kilometre a bolo po daždi. Našťastie! To som už aj tak pomaly prichádzala k jednému z bufetov, ktoré sú na tomto úseku hrádze.

• Do Hamuliakova v tejto sezóne po prvý raz

Odchádzam z bufetu, kde som sa občerstvila ďalším hroznovým nápojom. Pred sebou mám Vlčie hrdlo.

Pri tomto smerovníku schádzam zase k Dunaju a som rada, že moje kilometre sú tie, ktoré ukazujú smer doľava. Po Prístavný most sú to už len necelé kilometre.

Keby som bola na opačnom brehu Dunaja, domov to už mám len na skok.

Nemala som ani tušenia, ako to vyzerá s cyklistickými chodníkmi na ružinovskej strane Prístavného mosta. Obávala som sa, že aj tam ma ešte budú čakať nejaké obchádzky kvôli stavbe nového mosta. Našťastie, prešla som tak, ako inokedy. No na Prístavný most a možno až do jeho polovice som kráčala peši vedľa bicykla. Už som musela zmeniť činnosť nôh a hlavne rúk, ktoré mi počas cesty dosť tŕpli.

*****

Pri písaní tohto článku som si chcela na internete overiť, akého rodu je názov Dobrohošť (lebo priznajme si, je to dosť divné slovo), nenašla som, lebo všade sa tomu vyhli tak, že napísali k názvu obec a tým pádom písali v ženskom rode. Keby mala obec názov Dobrohosť, ešte by som to slovo chápala a potom aj s názvom spojená akcia, ktorá sa konala aj včera. Tu by sa však viac hodil názov dobrohostiteľ 😃 No ale nechajme teda názov obce a jej gramatický rod tak, pri tomto hľadaní som sa dozvedela niečo zaujímavejšie. Vraj v budúcnosti by malo byť staré koryto Dunaja na slovensko-maďarskej hranici preklenuté novým cyklomostom, ktorý by mal spojiť obce Dobrohošť a Dunakiliti. Na túto tému existuje medzivládna dohoda, ktorú prerokovala vláda vo februári tohto roku. Škoda, že mňa ako cyklistku sa toto už asi nedotkne. Veď si všetci dobre pamätáme, ako vznikal cyklomost medzi Bratislavou a Schlosshofom.