Okolo Čunovských jazier

Po žltej pupalkovej jazde, kedy som sa rozhodla, že musím ísť ešte na jednu, aby som si nazbierala kvety pupalky, kým kvitnú, som sa na takú vybrala v prvý letný deň. Ako som už napísala v príspevku toho dňa na linkovanom blogu, ešte stále to nebolo dosť skoro na to, aby som kvety pupalky zastihla otvorené. Raz si na ne asi musím nastaviť budík a z domu vyjdem hneď po prebudení. Aj tak som sa ešte nikdy pred siedmou ráno bicyklovať nebola. Môže to byť celkom príjemný zážitok. Ak tak niekedy urobím, určite to tu spomeniem.

Keď som už bola na ceste smerom k Rusovciam a Čunovu, rozhodla som sa, že konečne sa pozriem aj na to, ako to na jazerách v Čunove vyzerá. Tento rok som tam ešte dovtedy nebola. Tí, ktorí sú z Petržalky, vedia veľmi dobre, kde sa má z cesty odbočiť, aby sa prišlo k jazerám. A tí, ktorí to nevedia, tí sa pýtajú. Dokonca sa ma jeden cyklista spýtal už na cestičke lesom, vedúcej k jazerám, kade má pokračovať.

To už bol len kúsok od prvého, menšieho jazera. Tam som zaparkovala bicykel o strom (stojan ešte stále nemám) a chvíľu som len sedela s nohami namočenými vo vode. Vyľakala som žabku, ktorá skočila do vody a tak som sa rozhodla, že idem za ňou. Urobila  som  od brehu iba pár krokov, kým mi voda siahala po kolená. Ďalej som už nešla, lebo som bola tak, ako som prišla, teda oblečená.

 

Od malého jazera som pokračovala k veľkému. Prvé, čo ma zaujímalo, boli tabule na jeho začiatku. Sú stále tam a stále platí aj zákaz kúpania v jazere. Platí aj zákaz bicyklovania popri jazere, trhania kvetov, zakladania ohňov. No ľudia sa v jazere kúpu, aj sa okolo neho bicyklujú, aj ohniská som videla. Pre koho vlastne tie zákazy platia? Môj skromný názor je, že neviem, či má zákaz kúpania nejaké vážne opodstatnenie, alebo je to len požiadavka rybárov, ktorým v Čunove vyhoveli. Zákazy som porušovať nechcela, tak som z bicykla zosadla a celé jazero som obišla peši popri bicykli.

Bolo mi to v podstate jedno, lebo aj tak som stále niečo fotila, takže som nemusela schádzať neustále z bicykla.

 

Z jednej strany jazera je pole s obilím. Celkom by ma zaujímalo, či sa zem, v ktorej rastie, aj hnojí a koľko tých umelých hnojív sa dostane spolu s dažďovou vodou do jazera. Žeby naozaj krémy na opaľovanie boli tým najväčším strašiakom kvality tejto vody?

Ďalej som už fotila menej a menej, pretože boli na brehu opaľujúci sa ľudia a tak som radšej nechcela provokovať s fotoaparátom. Odfotila som si už len také miesta, kde ma nikto fotiacu nevidel.

 Toto je už cestička v lese, ktorou odchádzam od jazier.

Pokračujem lesom popri rusovskej horárni a dostávam sa tak do parku pri rusovskom kaštieli.

 Pohľad na rusovský kaštieľ a jeden jeho detail.

Cesta domov pokračovala popri jazere v Rusovciach a tam som už tiež z pochopiteľných dôvodov nefotila. Posledná fotka a fotoaparát už schovávam do tašky na bicykli.

• Cez hranice troch štátov