Aby ich bolo vidieť v plnej kráse,
musela by som odísť z domu skôr, než ako som odišla. Tieto rastliny,
ktoré som dlhé roky vôbec nepoznala a vlastne som ich spoznala vďaka
bicyklovaniu, kvitnú len v ranných a skorých dopoludňajších hodinách. A
to som nemusela chodiť ani do ďalekej Ameriky. Tá je totiž od severu až
po Mexiko ich pôvodnou domovinou. Musím sa trošku poopraviť. Rastlina
začína kvitnúť už večer. Nebyť toho, že som si jednu rastlinu pred pár rokmi doniesla
domov na záhon, tak to ani neviem. No nedávno som vybehla na záhon v
čase, kedy sa už začalo stmievať a pupalka mala krásne rozvité kvety.
Tieto kvety sú vraj opeľované nočným hmyzom. Asi by som sa čo najskôr
(kým je čas jej kvitnutia), mala vybrať skoro ráno a natrhať si jej
kvetov a urobiť si z nich doma liečivý olejček. Ten je dobrý pri
bolestiach kĺbov, zmierňuje opuchy, ktorými momentálne trpím, je dobrý
proti mravenčeniu v končatinách - jav, ktorý pociťujem nielen pri
bicyklovaní, ale aj v noci. Pupalka predchádza zápalom a
pomáha proti artritíde, pôsobí na zlepšenie dýchacieho aparátu, ako
prevencia proti mozgovým príhodám i proti skleróze.
Moje bicyklovanie v tú nedeľu, o ktorej budem teraz písať, začalo pár minút po deviatej hodine. Prechádzala som cez neďaleký lesík, kde som strávila niekoľko minút fotením klokoča. Ten som v poslednom období fotila na viacerých miestach.
Po
hrádzi som pokračovala zase smerom na Rusovce. Mojím zámerom toho dňa
bolo, že idem až po Vojku, kde sa kompou preveziem na druhý breh Dunaja a
odtiaľ potom naspäť domov. Preto som zo začiatku ani nezastavovala
kvôli foteniu. Prvú fotku som urobila až z Jarovského ramena. Takto to
tam vyzeralo po dvoch týždňoch, od mojej poslednej fotky. Ešte som sa s
tým tu na blogu nepriznala, ale keď vidím to, čo sa deje na Jarovskom
ramene, nedá mi, aby som nepriznala aj zlomyseľnú črtu mojej povahy.
Nepáči sa mi, že práve tade bude prechádzať nová cesta, ale tým
hausboťákom, ktorí si okupovali brehy tohto dunajského ramena a správajú
sa tam, ako keby bolo ich vlastníctvom, to prajem 👍
Keď som bola na úrovni odbočky do Rusoviec, všimla som si tam pole s obilím, ktoré sa celé červenalo. Je jasné, že som neodolala a cestičkou, ktorá smeruje do Rusoviec, som sa vybrala fotiť vlčie maky. A tam som sa aj dosť zdržala. Ďalej som už pokračovala spodnou cestou.
Tu mi už cestu začali lemovať žlté pupalky. Už bola viac ako hodina, čo som bola vonku a aj som to začala pociťovať. Slnko mi pražilo na hlavu a ja som si uvedomila, že to do Vojky nedám. Tam možno áno, ale cestu späť som si už predstaviť nedokázala. Tak som svoj zámer zmenila a vybrala som sa znovu tam, kde som bola pred dvomi týždňami.
Tak
sa moje bicyklovanie striedalo so zastavovaním a fotením. Raz to boli
maky, inokedy pupalky, ale aj iné rastliny. Neraz som prekročila
zvodidlá a zašla som s fotoaparátom ďalej od cesty.
Aj
v túto nedeľu som si to namierila na tie isté miesta, na ktorých som bola pred dvomi týždňami. Len som tam išla trošku ináč. Pokračovala som po
cyklochodníku, tentoraz som nešla ďalej po hrádzi. Bicykel som si oprela
o zábradlie a fotila som si poletujúci hmyz pri vode.
Posunula som sa ďalej, lebo som videla, že mojím smerom prichádzajú viacerí cyklisti. Prešla som na miesto, ktoré je už mimo cyklistického chodníka EuroVelo 6.
Až
z miesta, kde je staré rameno Dunaja, som opäť vyšla hore na hrádzu a
bola som sa pozrieť, čo je nové na mnou nedávno objavených domoch. Nič.
Ani som sa tam veľmi nezdržala, už som sa potrebovala ísť niekde schovať
pred slnkom. Ale keď som uvidela množstvo motýľov, už mi ani páliace
slnko nevadilo a zdržala som sa pri nich dobre dlho.
Aj
keď bolo čo fotiť, musela som sa konečne pobrať ďalej. Už na cestu
späť. P.H. pozri si, ako vyzerá naložený bicykel 😏 Že to ten môj nie
je?
Tentokrát som prišla po bufet Na Obrátke a pri ňom som sa pustila cestou dole k Dunaju. Videla by som toto všetko, čo tu zverejňujem, keby som sa bicyklovala iba po hrádzi? Určite nie. A už vôbec nie vtedy, kedy by som mala oči zapichnuté na tachometri a sledovala iba to, či som rýchlejšia ako ostatní. Jaj, koľko takých, hlavne mužov, stretávam. Správne napísané, koľkí takí prechádzajú popri mne.
Aj tento úsek, ktorým chodievam od bufetu Pri Poldri už objavili viacerí cyklisti. Keď som tade začala chodievať, bola frekvencia cyklistov oveľa nižšia, ako to býva v niektorých víkendových dňoch v súčasnosti. Nedá mi pokoja jedna rampa so zákazom vstupu k brehu Dunaja, okolo ktorej tu chodievam. Čo si myslíte, kde sa dá taký breh Dunaja kúpiť a koľko asi stojí meter štvorcový zeme? Zaujímalo by ma to. Podľa mňa sú to zase len nejakí bezočiví hausboťáci, ktorí si privlastnili spoločný kus zeme. Aby bolo jasnejšie, o čom píšem, urobila som fotokoláž. Rampu so zákazom a druhú fotografiu koláže som fotila z toho istého miesta.
Pokračujem ďalej, lebo odpoveď sa asi nedozviem. Zatiaľ som nemala to šťastie, stretnúť niekoho, kto by za tú rampu vchádzal. Položila by som mu tie predošlé otázky. Vyjdem na hrádzu pri bufetoch na Jarovskom ramene, tam urobím poslednú fotku toho dňa a už bez fotenia idem rovno domov.
10.6. 2018, 37 km
Úplne na záver ešte článok z Bratislavských novín. Týka sa úseku cesty, po ktorom som prechádzala aj pri tejto cyklojazde.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára