V piatok a v sobotu

som sa zase trošku bicyklovala. Pri momentálnych horúčavách je to pre mňa dosť vyčerpávajúce, ale išla som von hlavne kvôli tomu, že konečne nefúkal silný vietor.  Aspoň zopár slovami a niekoľkými fotografiami zhrniem tieto dva dni.

Už začiatkom augusta začnú opravovať asfaltový  povrch na niekoľkých úsekoch petržalskej hrádze. Tak som sa po tých hrbolcoch, ktoré vytvorili korene stromov, išla prejsť už možno naposledy. Cyklisti budú nasmerovaní na opačnú stranu Dolnozemskej cesty a podchodom pri bufete Bosorka budú môcť pokračovať ďalej.

Bola som si znovu dofúkať zadné koleso, lebo to dofúkanie naposledy nebolo dostatočné.

V piatok bol deň po dosť silnom daždi, čo bolo okamžite vidieť aj na velikánskej mláke v podchode. Neviem, ako je tam vyriešený odtok vody, ale takto to tam vyzerá po každom daždi. Ako som si to tam fotila, práve prišlo auto s pracovníkmi, ktorí tú závadu asi išli odstrániť.

Keď som z podchodu vyšla na hrádzu pri štrkovni, kde boli práve túto jar vyrúbané všetky stromy, mala som pocit, že mám hlavu vo vyhni. Naozaj tam bolo veľmi horúco. Možno tú horúčavu kumulujú aj kopy štrku, ktoré tam vozia loďami z Dunaja. Chvíľu som si na štrku fotila  a keďže sa obloha začala pokrývať bielymi mrakmi, z ktorých zvykne pršať, rozhodla som sa, že ďalej radšej nepôjdem a zostanem len v blízkosti bydliska.

Telefonicky som sa dohodla s M, že ho počkám pri bufete a pôjdeme niekde spolu fotiť. Z hrádze sme zišli k Dunaju a tam sme sa nejaký čas zdržali. Vzduch tam bol oveľa dýchateľnejší. 

 

Keďže z oblakov sa žiadna voda na zem nespustila, od Dunaja sme pokračovali ďalej na opačnú stranu mesta, teda na smer Berg.

Aj tam sme sa na chvíľu zastavili pri Dunaji a potom sme cez Jelení háj pokračovali a vyšli sme na cyklistickom chodníku pred hraničným prechodom v Bergu. Až cestou lesíkom sme si uvedomili, že tam predsa len pršalo. My sme sa však dažďu vyhli  a domov som prišla skoro suchá. Mokré oblečenie som však mala spotené z horúčavy.

Záverečná v bufete pod Starým mostom.

Práve preto sme si na sobotu dohodli skorší čas stretnutia. Z ôsmej hodiny bolo nakoniec pol deviatej. Tam, kde sa dalo, sme sa rozpálenej hrádzi vyhli a využili sme rôzne cestičky popri Dunaji. Vďaka tomu som videla aj to, o čom som doteraz ani nevedela, teda ani nevidela. Pred pár rokmi prešla okolo mňa nejaká informácia o stavbe rozhľadne pri Dunaji, no netušila som, kde to má byť a či už je postavená. Áno, rozhľadňa už stojí.

 

Horúčava bola už dopoludnia naozaj veľká, našťastie sme išli popri vode, takže smäd sa až tak nehlásil. Moje doma nachystané pitie zostalo pred dverami bytu, takže pitný režim sme riešili v bufetoch. Od Obrátky sme smerovali do Rajky a potom ešte ďalej po maďarskej hrádzi. Z nej sme odbočili vľavo k Dunaju. 

Prechádzali sme popri hraničných kameňoch s označením M.

Musím priznať, že cesta to bola strastiplná. Keď sme však prišli na miesto, povedala som si, že tá cesta stála za to. Ticho a spev vtákov rušil iba komentátor z neďalekej Divokej vody, kde boli asi nejaké preteky a sem-tam aj zvuk motorového člna. Dokonca som sa prvý raz tohto leta kúpala. 

Naspäť sme už išli inou trasou, vyšli sme pri vodnom diele v Čunove. Znova zastávka na Obrátke, potom ešte ďalšia v inom bufete. Horúčava bola veliká.