Začala som ho zoznamovať s mojimi cestičkami

Už ho mám dnes doma siedmy deň, ale zatiaľ absolvoval iba dve cesty. Prvou bola tá z obchodu domov a druhá včera. Horúčavy, ktoré tu minulý týždeň panovali, ma nedonútili vyjsť von vykonávať nejakú športovú aktivitu. Až keď sa mierne ochladilo.

Nedeľné dopoludnie som chcela stráviť na bicykli oveľa skôr, než ako som sa von dostala. Kto mi môže za to, že som
si krátko pred odchodom z domu zabuchla dvere na byte a musela som čakať na chodbe, kým mi príde syn otvoriť? Ja sama. Všetko, čo som si chcela zobrať na bicykel, aj smeti, ktoré som plánovala jednou cestou vyniesť, ma čakali za  zabuchnutými dverami.  Keď som sa už  asi po hodine dostala domov, tak mi nebránilo nič v tom, aby som vybrala nový Kellys na svoj prvý naozajstný výlet.

Tentokrát som si to namierila smer mesto, dunajské Tyršovo nábrežie a odtiaľ do Bergu. V Bergu som pokračovala ďalej za obec medzi polia a vinohrady. Páčia sa mi odtiaľ výhľady do širokého okolia.  Celá trasa tam aj späť merala iba 30 km. A ako som spokojná s novým bicyklom? Ako s novou vecou, kde je všetko ešte pekne nastavené,  namazané. Len na iný tvar sedadla si bude musieť moje pozadie ešte chvíľu zvykať. Takto som objektívom fotoaparátu zdokumentovala včerajšiu cyklistiku.
 

„Bicykel ja rovnako dobrý spoločník ako manžel, 

ale keď zostarne a zúboží sa, môže sa ho žena zbaviť bez toho, že by pohoršila celé svoje okolie.“

– Ann Strong, americká autorka

 

• Do polí a vinohradov

• Krátky sobotňajší výlet

   

Tri prípady bezohľadného správania sa iných cyklistov a chodcov zo včera:

Pri ceste späť, hneď za zákrutou, ktorou sa príde pod Most Lafranconi, stál v mojom smere hlúčik ľudí, ktorý zasahoval až do protiľahlého smeru. Títo ľudia obmedzovali nielen tých, ktorí išli mojím smerom, ale aj tých v protismere. Keď som prechádzala popri nich, nedalo mi, aby som sa nespýtala, či si iné lepšie miesto na debatu nenašli. Madam, ktorá mala aj bicykel, zakričala, že nie, tak ich to vraj naučili. Až po chvíli mi napadlo, že som si ich mohla vyfotiť. Bola som už kus od nich, zastavila som a až vtedy som si vlastne poriadne pozrela, kto všetko tam stojí. Dospelý muž s tehotnou ženou s kočíkom a cyklistka. Myslíte si aj vy, že to bolo to najvhodnejšie miesto, kde si mohli hodiť pokec? Pritom pod mostom je mimo cyklistického chodníka miesta habadej.

Neprešla som ďaleko, práve som bola pod ďalším mostom, tým, ktorý nesie meno Most SNP. Dvaja predo mnou idúci cyklisti, sa nevedeli rozhodnúť, či majú pokračovať, či majú odbočiť, alebo čo. Išli vedľa seba, najprv len spomalili a potom zastali. A či ide niekto za nimi, to ich absolútne netrápilo. Ten zvonček, ktorý som si kúpila ako posledný a včera mi ho syn premontoval zo starého bicykla na nový, je veľmi slabý. Potrebovala by som taký, pri ktorom by takíto hlupáci aspoň ohluchli.

Už som bola skoro doma, zostávalo mi ešte vojsť do podchodu pri univerzite. Len málokedy tam ľudia čakajúci na autobus nestoja tak, aby nezavadzali v priestore, ktorým sa do podchodu vchádza. Nestoja pri schodoch, ale tam, kde majú cestu cyklisti. Ďalšia madam sa vôbec nenechala rozhodiť a ani ňou nepohlo, hoci si uvedomila, že mi stojí v ceste. 

Ľudia, správate sa fakt ako debili. A to už ani nehovorím, že sa večne podchodom trepú chodci tade, kade majú chodiť cyklisti, schody sú im asi príliš obtiažne prekonať.

Takže nielen vodiči áut sa správajú voči cyklistom drzo a arogantne, čo sa dennodenne presviedčam na facebookovej stránke Útrapy bratislavského cyklistu, rovnaké správanie majú aj chodci a cyklisti voči sebe navzájom. Nebude to náhodou v tom, že sme taký sebecký národ? Každý vidí iba seba, ostatní sú mu.....