Prvá tohoročná, fialkovo-marhuľová

Už som tu na blogu mala čerešňovú, aj agátovú, dnes to bude fialkovo-marhuľová. Tie ma totiž sprevádzali na včerajšej prvej cyklovychádzke. Vybrala som sa z domu niečo pred druhou hodinou. Dôkazom toho je fotka, ktorú som urobila kúsok za ekonomickou univerzitou. Že prečo hodiny ukazujú iba jednu, pochopia iste všetci. 

Len kúsok od hodín bolo už z diaľky vidieť modrejúci sa trávnik. Zosadla som z bicykla a išla som sa na tú krásu pozrieť zblízka.

Ešte som nebola ani pri Moste Apollo a fialky som fotila znovu.

Pokračovala som po svojej obľúbenej trase, keď ma asi kilometer pred hraničným prechodom upútali v tráve iné kvety. Prvosienky. Keď som si ich fotila, všimla som si, že za tú chvíľu prešlo po ceste množstvo bielych autobusov. Všetky mali rovnaké označenie. SAD Dunajská Streda. Najprv som nechápala, odkiaľ, či kam idú, no potom som si spomenula na to, ako som sa raz omylom previezla autobusom smerujúcim do Devínskej Novej Vsi k závodu Volkswagenu. Bolo to približne v rovnakom čase, ako aj včera. Bola som vtedy svedkom, ako prichádzalo množstvo autobusov s ŠPZ DS a privážalo zamestnancov na popoludňajšiu zmenu. Včera som pravdepodobne videla to isté. 

Celou cestou mi fúkal odporný protivietor, preto som každé fotenie s radosťou prijala ako malú oddychovú pauzu. Na prvú túru som si vybrala dosť vetristé počasie. No raz som už konečne začať musela. Dlhšie som si oddýchla pri bunkri. Váhala som, či si nesadnem na chvíľu do trávy a potom sa vrátim späť. Lenže ja som sa vybrala z domu za iným cieľom. Nerada by som prišla domov bez fotiek z Bergu alebo z Kittsee. Do trávy som si nakoniec nesadla, lebo som si spomenula na informácie v telke, že kliešte už hľadajú svoje obete. V posledných rokoch si ma dosť často vyberajú za objekt nacucnutia sa mojej krvi.  

Nakoniec som sa premohla a pokračovala som ďalej. Ani po odbočení na cestu k dedine Berg sa vietor neobrátil ku mne tak, aby mi pomohol. Stále som išla proti nemu. Zmenilo sa to až za cyklistickým odpočívadlom, kde som sa na chvíľu zastavila kvôli zahaseniu smädu. Popri marhuľových sadoch som pokračovala ďalej, už s vetrom v chrbte. Fialky na tomto úseku zamenili kvitnúce marhule.

Berg aj Kittsee som obišla len ich okrajom. Mám rada tú cestičku popri lesíku, kde mám v diaľke pred sebou bratislavský hrad a neskôr prechádzam znovu popri marhuľových sadoch. 

Keď som prešla hranicu medzi Kittsee a Kopčanmi, to mi už bolo fajn. Vietor som vôbec necítila a keď som sa blížila k Chorvátskemu ramenu, to už ako keby som bola doma. Prvých jarných 22 km som zvládla, dnes nemám ani boľavý zadok, ani svalovicu v lýtkach a ani koleno nebolí viac ako pred včerajšou túrou.