Dve posledné soboty na hrádzi

Každá však iným smerom. Tú predminulú som sa vybrala na smer Rusovce, včera zase opačným smerom na Berg. Fotodokumentáciu z cyklochodníka na hrádzi nemám. Mojou snahou bolo, aby som sa odtiaľ čo najskôr dostala preč, mimo dosah všetkých tých športuchtivých obyvateľov Bratislavy. Medzi cyklistami boli aj takí, ktorých nezaujímalo, že na cyklochodníku je okrem nich aj množstvo ďalších záujemcov. Odstaviť na kraji chodníka skoro v križovatke dvoch trás a opravovať bicykel, či postaviť sa uprostred chodníka práve na vrchole jedného z dvoch umelých kopčekov, to bolo pre nich úplne normálne. Nezaujímalo ich, či niekoho obmedzujú alebo nie. Takýchto prípadov je tam množstvo. Niekedy mám pocit, že ľudia vôbec nerozmýšľajú. Asi to bude vekom, ako som o tom písala v predošlom príspevku. No takéto správanie, aké vidím u dnešných ľudí, sme my zamlada nemali. Títo dnešní vidia iba seba, nikto iný ich vôbec nezaujíma. Musím tie návaly ľudí na hrádzi buď akceptovať, alebo sa počas víkendov vybrať úplne inde. A to som urobila o týždeň neskôr.

Keď som sa už v sobotu pred týždňom vybrala na hrádzu smerujúcu do Rusoviec, urobila som pri prvej možnosti to, čo zvyknem robievať často. Zišla som z cyklistického chodníka a pokračovala som po ceste k Zemníkom. V ten deň už tým smerom nákladné autá našťastie nejazdili.

• Tentokrát to bolo aj so stopárkou

Prvá malá prekážka sa vyskytla pri Jarovskom ramene. Panelový prechod cez rameno bol pod vodou. Netušila som, aká hlboká je voda, preto som si vyzula tenisky a cez rameno som prešla. Panely sú v oveľa horšom stave, ako boli vlani. Množstvo ťažkých nákladných áut je na nich poznať.

Veľký šok som zažila, keď som prišla k Malému Zemníku. Je to miesto, kam som veľmi rada chodila fotiť prírodu. Stromy a ostatná zeleň na jeho jednom  konci sú vyrúbané a všetko je to tam rozbágrované, okolo cesty je plot. Pravdepodobne kvôli tomu, aby zver nešla na cestu a neskončila pod kolesami áut.

 

Od Malého Zemníka som prešla k Veľkému. Tam to vyzerá až na jeden úsek, kde bude nová cesta s mostom križovať krajinu, rovnako ako vlani.

Keď som si po prejdení zaplavenej cesty obúvala tenisky, dostihol ma M, ktorý si bol tiež obzrieť svoje obľúbené miesto. Odtiaľ sme už pokračovali do Petržalky spolu. Zastavili sme sa ešte pri Malom Draždiaku a potom som menšou okľukou popri Chorvátskom ramene išla domov. 

Počas týždňa mi to nevyšlo ani raz, aby som sa išla bicyklovať, znovu som sa išla zase až včera.Keď som dopoludnia išla von, bola som rada, že som sa rozhodla tak, ako som sa rozhodla, lebo tie hordy cyklistov išli oproti mne. Keď som však prešla na cyklochodník na úrovni Incheby, to už bola paráda. Bolo tam viac ľudí ako inokedy, ale to sa nedá porovnávať s tým opačným smerom. 

Keď som odchádzala z domu, nevedela som, kam vlastne idem. Myslela som, že pôjdem do Kittse, prípadne niekde za Berg. Nakoniec som sa rozhodla ináč. Ešte pred hraničným prechodom, kúsok za vojenským bunkrom Pečňa som prešla na chodník, ktorý je tiež značený ako cyklistická trasa, ale ňou som išla teraz iba druhý krát za život. Chvíľu som aj váhala, či sa mám sama vybrať tým smerom, ale nakoniec rozhodlo to, že sa na prvom úseku pohybovalo zopár ľudí. Nebola som tam úplne sama. No ešte skôr, ako som na ten vedľajší chodník zišla, stalo sa toto. Moja podperná noha, ktorá bola prasknutá už od minulej sezóny a s ktorou som stále nič neurobila, skončila svoj život. Zrazu sa uvoľnila natoľko, že mi začala zavadzať pri otáčaní pedálov. Musela som to teda riešiť. Ako obyčajne, so sebou som nemala vôbec nič, s čím by som ju mohla celkom odstrániť. Nič, okrem svojich prstov. Nešlo to jednoducho, no nakoniec sa mi to podarilo. Práve na tomto mieste.

Odtiaľ sa mi už išlo lepšie, lebo ma nič nerozčuľovalo. Aby som nemusela príliš opisovať, fotky napovedia, kade som vlastne išla.

• Bažantnica mi od soboty vŕtala v hlave

Predo mnou je úsek, na ktorom som stretla len dvoch ľudí, ktorí išli peši. Až na mieste, z ktorého som potom prešla na rakúske územie, som stretala ďalších ľudí. Nie veľa, ale tam som už sama nebola. Boli to aj našinci, aj Rakúšania, dokonca som si všimla, že prechádzam okolo dvojice mladých Čechov.

Stačilo prejsť len pár metrov a ocitla som sa na rakúskom území.

Hraničné kamene.

 

Popri Dunaji som prešla na územie hraničnej obce Wolfsthal. Ako som písala už vyššie, týmto úsekom som prechádzala už druhý raz a mám to tu rada. Je tu príjemne a hlavne kľud.

Domov som už išla po ceste, ktorú poznám, lebo som po nej išla viackrát. Naposledy som ju spomínala v tomto príspevku.

• Máj mi ubehol za oknami vlaku

Nedávno som objavila článok, ktorý hovorí o tom, ako vplýva bicyklovanie na človeka. Keď kliknete na tento odkaz dozviete sa to aj vy:

Prečo (sú) šťastní ľudia (ktorí) bicyklujú...

Dnes toho bolo zase veľa, dúfam, že ste sa dorolovali až sem. Dovidenia nabudúce!