Po starej hrádzi

Kto si ešte pamätá na časy, keď sa do Rusoviec bicyklovalo po starej hrádzi Dunaja? Je to už dávno, počítajú sa od tých čias už desiatky rokov. Vtedy nebolo bicyklovanie v takej móde ako je dnes, my sme však už vtedy bicyklovali. Rodičia aj deti. Najprv sme chodili tri bicykle, pretože mladší syn sa vozil na detskom sedadle na otcovom bicykli. Starší syn mal svoj bicyklík. V tých časoch, o ktorých píšem, mohli mať synovia šesť a tri roky. Keď mladší dorástol, mali sme každý  svoj bicykel.

Mnohokrát som si potom neskôr vstúpila do svedomia, lebo sme nejazdili iba po hrádzi, ale aj po ceste. Spolu s motorovými vozidlami. Niekedy, keď prešiel popri mne veľký kamión, mala som pocit, že ma sfúkne z cesty. (Aký pocit mohlo mať z toho moje malé šesťročné chlapča?) To, aké to bolo nezodpovedné, som si uvedomila až po tragickom nešťastí, ktoré sa stalo jednému vtedy populárnemu moderátorovi istej súkromnej televízie. Zrazil cyklistov, otca so synom. To sa hocikedy mohlo stať aj nám. Aj teraz mi po tele behajú zimomriavky, keď si na to pomyslím. Nie zbytočne sa hovorí, že mladosť pochabosť. Je to naozaj tak. Dnes už mám iný rozum. (Našťastie!)

Pri výstavbe vodného diela Gabčíkovo* sa začala budovať aj nová dunajská hrádza. V našej rodine prišlo neskôr k obdobiu, kedy sme skoro vôbec nebicyklovali. Začala som znovu až potom, čo už bola vybudovaná nová hrádza. Najprv na tom starom červenom bicykli značky Lady, neskôr na modrej Deme. Súčasný Kellys je môj už tretí bicykel a veru by som si zaslúžila nový. Cyklistov na hrádzi z roka na rok pribúda a zažiť tam víkendové bicyklovanie nie je vždy dobré na nervy. Kde sú tie časy, keď som cestou do Rusoviec nikoho nestretla, maximálne jedného, dvoch cyklistov? Vtedy, ak som náhodou išla sama, bola som aj rada, keď som nejakého stretla. Dnes chodievam na dunajskú hrádzu najradšej v týždni a v dopoludňajších hodinách.

Na starú hrádzu som úplne zabudla a ani som netušila, kde sa nachádza. Pripomenul mi ju až M, ktorý ma tam raz zaviedol. Išli sme sa vtedy pozrieť na jedno z dunajských ramien. Je to vlastne už len jej torzo, ale na to, aby som si vybavila množstvo spomienok, je fajn si tam niekedy zájsť.  Keď som predvčerom prechádzala popri odbočke zatarasenej veľkými kameňmi, odbočila som  a pomedzi kamene som prešla sem:

Toto bolo tretí raz, čo som sa po starej hrádzi vybrala. Keďže som bola sama, Zostala som len na jej začiatku. Na to, aby som prešla až na jej koniec, som odvahu nenašla. Niečo som si tam pofotila a vrátila som sa späť na novú hrádzu. Ten čas, čo som fotila, som si naozaj užívala. Slnečné lúče hriali, stromy ma chránili zo všetkých strán pred vetrom, voňalo to tam kvitnúcimi kríkmi, kvetmi, vtáci štebotali opreteky, motýle poletovali z kvetu na kvet. Hotová rozprávka.

*Z Wikipédie:

Vodné dielo bolo budované od roku 1977, pôvodne ako vodné dielo Gabčíkovo-Nagymaros na základe medzinárodnej zmluvy z roku 1977 a predovšetkým s cieľom zabrániť pravidelným záplavám v tejto oblasti (napr. 1954 a 1965). Maďarsko v máji/novembri roku 1989 jednostranne a bez toho, aby to oznámilo, ukončilo práce na stavbe svojej časti, čím donútilo Česko-Slovensko od novembra 1991 realizovať len časť diela pri Bratislave v pozmenenej podobe. Toto dielo bolo uvedené do prevádzky v októbri 1992, sekundárne časti stavby (elektráreň a podobne) boli uvedené do prevádzky v roku (?) 1996. Odstúpenie Maďarska od zmluvy bolo dlhé roky predmetom medzinárodného právneho sporu medzi Slovenskom (ako dedičom záväzkov po Česko-Slovensku) a Maďarskom. Medzinárodný súdny dvor v októbri 1997 rozhodol, že zmluva z roku 1977 stále platí. Maďarsko taktiež nebolo oprávnené v roku 1989 prerušiť a neskôr pozastaviť práce na vodnom diele.