K Poldru a späť

Na včerajšiu ďalšiu cyklozahrievačku som sa vybrala opačným smerom ako minule. Keďže som si potrebovala dohustiť kolesá, išla som najprv na koniec Ovsišťa, kde je benzínka a na nej je to zariadenie, ktoré som sa konečne pred pár rokmi naučila sama používať. Predtým som vždy potrebovala nejakého asistenta, ktorý to urobil za mňa. Žiaľ, domácu pumpu ešte stále používať neviem, lebo keď jej koniec zapichnem do kolesa, celý obsah duše mi okamžite vyfučí a ja to koleso ledva dofúkam na toľko, aké bolo pred fúkaním. Po zdarnom doplnení vzduchu v kolesách som sa vybrala na smer Rusovce.

Všade sa budovalo. Aj na Dolnozemskej sa tvorili kolóny, pretože tam vymieňajú asfalt.

Už kúsok od miesta, kde som podchodom prešla na hrádzu, ma uvítala nejaká iná krajina. Miesto, kde sa skladuje vyťažený štrk, kedysi lemovali stromy. Dnes tam už nie je ani jeden. Ich pozostatky som uvidela za plotom inštitúcie, ktorá sídli pri Chorvátskom ramene. Za roky, počas ktorých chodievam okolo, som si nestihla všimnúť, komu patrí. Možno vodohospodárom. Neviem. Až keď som sa vracala domov, tak som si uvedomila, že stromy vyrúbali možno aj preto, lebo ich korene vydúvali asfalt chodníka na hrádzi.

Ďalšie prekvapenie ma čakalo hneď za čističkou. Dole na cyklistickom chodníku je nejaká zábrana, ale ja som išla vrchom. Veľké tabule upozorňujú na prejazd nákladných áut. A tých tam veru jazdilo neúrekom. Stavba mosta cez Dunaj už začala. Keďže mi zase fúkal protivietor, chcela som sa mu vyhnúť a kúsok za bufetmi pri čističke som zišla z hrádze dolu k Jarovskému ramenu. Lenže po ceste, ktorou som plánovala pokračovať k Zemníkom, išlo jedno auto za druhým. Nechcela som riskovať nejaký pád na zablatenej ceste rovno pod kolesá auta. Veľmi rýchlo som si spomenula na deň, kedy sa mi také stalo. 

Vtedy sa budovalo vodné dielo v Gabčíkove a ja som išla do Rusoviec k jazeru. Na poslednom úseku som prechádzala asfaltovou cestou, ktorá bola v tom čase úplne nová, na krajnici bolo dosť kameňov. Autá naložené veľkými balvanmi smerovali do Čunova. Jednému som sa chcela vyhnúť tak, že som išla až na úplný kraj cesty. V tom sa mi predné koleso  zaseklo medzi kameňmi na krajnici a nasledoval pád. Šofér auta ma, našťastie vďaka jeho duchaprítomnosti, stihol obísť. S rozbitým a boľavým kolenom som potom celé popoludnie presedela pri vode jazera. No ale poďme k súčasnosti.

 Každý deň je iba raz za život

(klik)

Vtedy sa budovalo vodné dielo v Gabčíkove a ja som išla do Rusoviec k jazeru. Na poslednom úseku som prechádzala asfaltovou cestou, ktorá bola v tom čase úplne nová, na krajnici bolo dosť kameňov. Autá naložené veľkými balvanmi smerovali do Čunova. Jednému som sa chcela uhnúť tak, že som chcela byť úplne na kraji cesty, keď sa mi predné koleso  zaseklo medzi kameňmi na krajnici a nasledoval pád. Šofér auta ma našťastie vďaka jeho duchaprítomnosti stihol obísť. S rozbitým a boľavým kolenom som potom celé popoludnie presedela pri vode jazera. No ale poďme k súčasnosti.

• Predsa som si ešte na jeden spomenula

Včera bolo po nočnej búrke, na mnohých miestach boli ešte mláky. Nielen ja som ich využila na fotenie môjho Kellysa, ale aj kačiciam sa asi máli množstvo vodných plôch naokolo, jednu mláku na vykúpanie si tiež našli.

 

Od vody Jarovského ramena som teda znovu prešla hore na hrádzu. Fučalo tam poriadne, moje pravé koleno dosť pociťovalo to, ako som musela zaberať. Hrádza bola skoro prázdna, mala som ju len sama pre seba. Len občas som stretla nejakého bežca, korčuliara alebo cyklistu. V duchu som si povedala, že idem aspoň po bufety, ktoré sú pri Jarovskom ramene. No keď som už bola tam, zlákal ma chodník dolu popri hausbótoch. Vedela som, že tam určite fúkať nebude.

 

Cestičku popri Dunaji mám z celého úseku najradšej. Veľakrát som tam zastavila, fotila som a raz som z nej odišla až k ramenu ktoré končí pri Poldri. Počas celého úseku popri Dunaji som stretla len dvoch turistov a jedného cyklistu. Pri bufete som vyšla znovu na hrádzu, ale predtým som sa ešte na chvíľu v bufete zastavila a dala som si niečo od smädu. Čo to bolo? Nechám to na vašej fantázii 😉

Cesta domov ubiehala lepšie, pretože mi do chrbta fúkal vietor. Síce som si dala záväzok, že už nebude žiadne zastavovanie a fotenie, nevydržala som to. Kam som sa zatúlala, teraz neprezradím, nechám si to do ďalšieho príspevku. Ukážem ale fotky, ktoré som urobila pri Jarovskom ramene. Takto pokračujú práce na stavbe. Nielen ja som bola zvedavá, ale aj párik bažantov.

Nespomenula som mnohé moje zastavenia a zachádzky do lesíkov. Bicykel som si odstavila na kraji a vošla som dnu. Raz som si nazbierala medvedí cesnak, inokedy som si pofotila nádhernú flóru. No o tej jednej zachádzke vám prezradím nabudúce. Včerajšia cyklovychádzka merala približne 28 km.