Prežijú. Nemajte obavy. Aj ja som
už z roku 2020 prežila skoro pol roka, aj keď som tu počas toho
obdobia nedala nič o sebe vedieť. Pokúsim sa to v najbližších dňoch
napraviť a
zaznamenám tých pár cyklistík tohoročnej jari. Nie je to prvý pokus, ak
si dobre spomínam, tento príspevok som začínala už najmenej trikrát.
Dúfam, že ho dnes konečne aj dokončím.
Dnešný nadpis som ukradla. Z článku z roku 2012. Google mi ho ponúkol pri hľadaní úplne niečoho iného. Nadpis ma zaujal a mala som okamžite pocit, že je aktuálny. No najprv som si prečítala, o čom bol ten starý osemročný článok. Píše sa v ňom o zvýšenom záujme o tento šport, čo nastalo vďaka úspechom nášho profesionálneho cyklistu Petra Sagana, ale aj o tom, že cyklistika je najmasovejší šport. Všímam si to aj sledovaním instagramových profilov známych ľudí, ktorí ma často dokážu prekvapiť so svojimi fotkami na bicykli.
Dnešný nadpis som ukradla. Z článku z roku 2012. Google mi ho ponúkol pri hľadaní úplne niečoho iného. Nadpis ma zaujal a mala som okamžite pocit, že je aktuálny. No najprv som si prečítala, o čom bol ten starý osemročný článok. Píše sa v ňom o zvýšenom záujme o tento šport, čo nastalo vďaka úspechom nášho profesionálneho cyklistu Petra Sagana, ale aj o tom, že cyklistika je najmasovejší šport. Všímam si to aj sledovaním instagramových profilov známych ľudí, ktorí ma často dokážu prekvapiť so svojimi fotkami na bicykli.
Nadpis
som si však požičala aj preto, že predo mnou vyvstala túto jar otázka,
či prežijem tento rok ako cyklistka ja, lebo v marci som na bicykel vysadla len trikrát. Tak teraz pekne po poriadku, podľa fotiek, ktoré som našla v mojom
archíve.
Marcové rozohrievačky na hrádzi.
Pri prvom vyvetraní bicykla som zašla len k
Veľkému Zemníku. Motala som sa popri dunajských ramenách, obdivovala som
prvé tohoročné kvietky. Z tohto dňa ma najviac potešil úlovok, ktorý
som si niesla domov na nosiči bicykla.
Ani pri ďalšej jazde som
nazašla veľmi ďaleko. Bolo to len štyri dni po prvej a na cestu domov
som sa obrátila Pri Poldri. Tam som prišla cestičkou popri Dunaji a
plánovala som sa vrátiť po hrádzi. Stačilo mi však prvých pár metrov,
aby som od plánu odstúpila a naspäť som išla rovnako, ako som tam aj
prišla. Kým som sa vydala na cestu domov, prehodila som ešte pár slov s
naším čiernym bačom 😉, ktorého som už na korčuliach nevidela veľmi
dávno.
Domov som sa nevracala naprázdno. Tentokrát som si niesla mladé lístky medvedieho cesnaku.
Túto jar nás zasiahla epidémia covidu-19. Moje vychádzania z domu som v maximálnej miere obmedzila. No bicykel som v marci vytiahla ešte raz. A to vtedy, keď som si išla k vzdialenej príbuznej pre rúška, ktoré ušila. Vtedy som sa vybrala opačným smerom ako tie dva predošlé výjazdy. Potrebovala som sa dostať do pôvodnej starej Petržalky. Nešla som cez sídlisko, ale som sa tam vybrala po hrádzi. Obdivovala som kvitnúcu okolitú prírodu a bolo mi ľúto, že toto všetko musím túto jar oželieť. Netušila som, že budem musieť použiť výťah pri Inchebe. Juj, s akým strachom a odporom som chytala madlá a tlačítka! A to sa mi ešte do cesty priplietol nejaký vyberač kontajnerov. Len som dúfala, že sa so mnou nevtrepe aj do toho výťahu. Domov som išla radšej tak, aby som sa výťahu nad cestou vyhla.
Z domu som odchádzala ako lupič, domov som už prišla podľa vtedajších predpisov 😆
Bicykel som znovu vytiahla až v apríli. O tom zase nabudúce.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára