V koryte starého Dunaja

Koncom druhej májovej dekády som sa nechala nahovoriť, že sa pôjdem opaľovať. Bolo to prvé opaľovanie v tomto roku a asi aj nadlho posledným zostane za ostatné tri roky. Prečo? Lebo som sa pekne krásne spálila a týždeň po opaľovaní ma svrbelo celé telo, pokožka sa mi hojila pomaly a ešte dlho potom šúpala. Honba za hnedou pokožkou ma už pred niekoľkými rokmi prestala baviť a aj pobyt na slnku mi nerobí tak dobre ako kedysi. Holt, bude to asi vekom 👩

Asi je každému jasné, že píšem o tom preto, lebo na presun k vode som použila bicykel. A keďže to miesto, na ktoré sme sa vybrali, nie je úplne blízko, na bicykli som prešla tam a späť 35 km. Nebolo to prvý raz, čo som na tom mieste bola. Naposledy pred dvomi rokmi, ale vtedy sme sa tam v závere trasy dostali ináč. ako teraz.

Keď cestu lemujú šípové ruže a margaréty

O necelý týždeň po ostatnej cyklotúre miestami Seneckého okresu som sa vybrala na kratšiu túru, ktorej cieľom boli Ostrovné lúčky v Čunove. Avšak skôr, ako som sa dostala k jazerám, musela som prejsť po hrádzi  a cez les necelých 15 km. V nedeľu, vlastne počas víkendov a sviatkov sa radšej hrádzi vyhýbam a mala som tak urobiť aj v túto májovú nedeľu. Nepríjemný zážitok, ktorý som v tento deň zažila, tu radšej opisovať nebudem. Tí dvaja pubertiaci si ma, dúfam, veľmi dobre zapamätali a nič také si v budúcnosti voči mne, ani voči nikomu inému nedovolia. Takže z tohto úseku aspoň niekoľko fotografií.

Čas s koronou plynul a prišiel máj

Aj v máji som sa viac chodila prechádzať do okolitých lesíkov hlavne v čase, kedy som tam len málokoho stretla. Za opomenutie stojí prvá májová cyklojazda. Bol to okruh cez Vrakuňu, poza letisko do seneckého okresu a odtiaľ znovu cez Vrakuňu domov. Podobnú trasu len s malými odchýlkami som už absolvovala aj v minulosti.

Keď podnikám cyklistiku týmto smerom, z domu sa najprv vyberiem smerom k  Prístavnému mostu. Po ňom sa dostanem na Bajkalskú ulicu. Z nej po niekoľkých desiatkach metrov odbočím vpravo na cyklistický chodník, ktorý ďalej vedie po hrádzi Malého Dunaja do Vrakune a ďalej až poza letisko do Ivanky pri Dunaji.

Do prírody na bicykli

Za posledný týždeň som dvakrát prišla domov z bicyklovania s bylinkami. Moje cyklovychádzky ponímam ako prechádzky prírodou, ako spoznávanie dovtedy nepoznaného. Snažím sa, aby bolo bicyklovanie pre mňa relaxom. Ja viem, že takých cyklistov ako som ja, je pomenej. Mnohí berú  cyklistiku len ako šport, ako naháňanie rekordov. No len málokedy vidia, čo sa deje popri nich, nevšímajú si okoloidúcich cyklistov, ani prírodu okolo.

Aprílová aktivita

Korona kríza pokračovala aj v apríli, takže som sa ako cyklistka veľmi nevyznamenala. Bez jedného dňa uplynul celý mesiac odvtedy, čo som si bola pre rúško. Až 16. apríla som vytiahla znovu bicykel. Aj ja som sa nahodila predpisovo, pekne s rúškom na ústach. Žeby mi to spôsobovalo slasť, to sa vôbec povedať nedá. Kvôli rúšku som pobyt vonku aj mimo bicyklovania  obmedzila len na najnutnejšie veci, pretože som sa pod rúškom dusila. Brr.

Prežijú cyklisti rok 2020?

Prežijú. Nemajte obavy. Aj ja som už z roku 2020 prežila skoro pol roka, aj keď som tu počas toho obdobia nedala nič o sebe vedieť. Pokúsim sa to v najbližších dňoch napraviť a zaznamenám tých pár cyklistík tohoročnej jari. Nie je to prvý pokus, ak si dobre spomínam, tento príspevok som začínala už najmenej trikrát. Dúfam, že ho dnes konečne aj dokončím.

Proti vetru

som sa predvčerom dopoludnia vybrala bicyklovať na dunajskú hrádzu. Doma, pozrúc sa von oknom, to ani tak hrozne nevyzeralo, no keď som vyšla na otvorené priestranstvo, sranda to nebola. Ale keďže som sa nemala kam ponáhľať, svojím pohodovým tempom som prerážala vietor a pokračovala v bicyklovaní. Časté zastávky nielen na fotenie, ale aj na zbieranie bylín, mi dodávali sily do ďalších metrov. Vedela som presne cieľ mojej cesty, preto som si povedala, že aspoň potiaľ zájsť musím. Už keď som bola skoro na mieste, oslovil ma oproti idúci pán, že vráťte sa, aj ja som to vzdal. Odpovedala som mu, že o chvíľu tak urobím tiež.

Vôbec sa tomu nečudujem

Čomu? No predsa tomu, že na blog skoro nikto nechodí. Nemá dôvod. Ja nebicyklujem, teda nemám ani o čom písať. Keď mám chvíľu čas, tak si robím aspoň poriadok v mobile a v počítači, kde mám aj záznamy doterajších trás za niekoľko rokov. A práve pri takomto prezeraní som sa pýtala sama seba, či používam tú najlepšiu aplikáciu na zaznamenávanie mojich pohybových aktivít.

Po koniec mesta, V. bratislavského okresu a Bratislavského kraja

V piatok ráno som riešila vážnu dilemu. Ísť po dvoch týždňoch znovu k lekárke s neustále boľavou nohou, alebo ísť nohu "rehabilitovať" na bicykli. Vybrala som si tú druhú možnosť. Smer, ktorým som sa vybrala, mal dva dôvody. Počas tohto týždňa som prechádzala v aute po moste ponad vodné dielo v Čunove a vtedy som si uvedomila, že veď ja som túto sezónu nebola ani raz bicyklovať týmto smerom. Druhým dôvodom bola ranná návšteva mnou občas navštevovaného českého blogu, v ktorom blogerka v jednom z posledných článkov písala o návšteve Danubiany.  O tom, čo ma v ňom mierne "nadvihlo", napíšem neskôr. Rozhodla som sa teda, že sa vyberiem na Vodné dielo v Čunove.

Bicyklom ku kanoistickému areálu

Dnes bola vonku zase horúčava, absolútne ma tam nelákalo ísť. Po nedeľnom obede som si trošku zdriemla pri telke a potom som sa rozhodla, že opíšem včerajšiu malú popoludňajšiu cyklistiku. Keďže bolo podobne teplo, no o niečo menej, ako dnes, dlho som po hrádzi, kde na človeka svieti slnko a nie je žiaden tieň, nevydržala. Rozhodla som sa, že pri najbližšej možnosti zídem z hrádze dole medzi stromy.