Do toho, do toho

nebojte sa nikoho!

Musela som zastaviť, vybrať fotoaparát a odfotiť si to. Ja, idúc po hrádzi, som videla a počula tieto škôlkárske detičky zo Slnečníc. Stáli pri zvodidlách na spodnej ceste, ktorá vedie súbežne s hrádzou. Takýmto pokrikom povzbudzovali všetkých cyklistov, ktorí išli popri nich 🙂

September je fuč

a ja som sa až na jedno bicyklovanie nevzdialila z katastrálneho územia Bratislavy. (Pôvodný nadpis článku bol September je pomaly fuč, lenže som ho do konca mesiaca nestihla dokončiť a zverejniť.) Tak rada by som sa bola vzdialila a išla aj niekde ďalej tam, kde to ešte nepoznám. Samej sa mi nechcelo a na miesto, kde ma to v poslednom čase veľmi láka, tam sa sama radšej nepúšťam. Chcela by som totiž preskúmať trasu, ktorou by som sa dostala do Svätého Jura. Nie však po cestách s autami, ale po cyklistických cestičkách. Z Petržalky cez Vlčie hrdlo do Vrakune, poza letisko a ďalej neviem. Túto sezónu už určite nenájdem nikoho, koho by som na túto trasu so mnou nahovorila.

Vo Vlčom hrdle už neblúdim

Musím sa pousmiať, keď si spomeniem na obdobie, kedy som sa nedokázala vyznať na druhej strane Dunaja, presne oproti miestu, kde žijem, teda vo Vlčom hrdle. Na ľavý breh Dunaja sa  chodievam podstatne menej bicyklovať, ako na pravý. Na pravom bývam, takže nemusím prechádzať žiadnym mostom. No občas sa predsa len aj na ľavý breh vyberiem. Aj naposledy som sa bola bicyklovať práve tam.

S akým pozdravom

sa na svojich cyklopotulkách stretávate najčastejšie? Nie je to vôbec novinka, že tu u nás, na Eurovelo 6, sa pri bicyklovaní stretávame s množstvom cyklistov z cudziny. Je ich poznať zďaleka podľa toho, akí sú nabalení. Len máloktorý prejde popri vás bez toho, aby nepozdravil. Preto hááj, halóó, či hellou, často aj krisgot (Grüß Gott), ako ho ja počujem v mojich ušiach, nie je vôbec ojedinelé.

Do polí a vinohradov

za obcou Berg smeruje rakúska cyklotrasa Hundsheimer-Berge-Tour. Najprv som sa však k nej musela dostať po Eurovelo 6. To je tá trasa, ktorá vedie po bratislavskej dunajskej hrádzi. Kúsok za hraničným prechodom Petržalka/Berg som prešla na druhú stranu frekventovanej cesty a ďalej som pokračovala do obce Berg. Časté cyklistické značenie nedovolí nikomu zablúdiť.

Začiatkom tohto týždňa

som si pomyslela, že je to už veľmi dávno, čo som bola naposledy v Rajke. Mala som na mysli obec Rajku, nielen moje obľúbené miesto pri jednom z dunajských ramien, nachádzajúce sa v blízkosti cesty vedúcej do dediny. Preto som tam v dopoludňajších hodinách teda zamierila.

Pri hraničnej tabuli som nezišla z hrádze dolu, ale som pokračovala ďalej. Už nie ďaleko. Miesto je vzdialené od hraníc len niekoľko stoviek metrov. 

Už je to viac ako mesiac

čo som tu napísala posledné riadky a zverejnila fotografie z bicyklovania. Príšerne rýchlo ten čas letí! Áno, ja viem, že sa opakujem, ale je to tak. Je niekto iného názoru?

Mrkla som teda do mojej aplikácie, ktorá mi zaznamenáva cyklovychádzky, ale aj tie na pešo, aby som si pripomenula, kde som sa bola počas mesiaca júl bicyklovať. Nuž, veľa som toho nenapozerala... Vlastne túto sezónu znova nič výnimočné 🙁

Konečne ju mám!

Koho? Prosím pekne, ďaľšiu sochu do zbierky. Sochu Jana Nepomuckého, ktorých je na Slovensku, v Čechách, v Rakúsku, aj v Maďarsku strašne veľa. Tá, ktorú som si včera vybrala za cieľ mojej cesty, sa nachádza v rakúskom kúpeľnom mestečku Bad Deutsch Altenburg.

Mestečko bolo doteraz už mnohokrát cieľom môjho cyklovýletu, ale o tom, že je tam aj socha Nepomuckého, som sa dozvedela len pred krátkym časom. V bočnej uličke od miesta, ktorým som prechádzala a ktoré som si fotila viackrát. Nikdy mi nenapadlo do nej vojsť. Vlastne aj teraz som vošla len po sochu a most, vedľa ktorého stojí.

Ľudia sme rôzni

Jednému vyhovuje to, inému za ono, jeden má taký názor, druhý onaký. Veď ako by to na tomto svete vyzeralo, keby sme sa správali všetci rovnako. Zaujímavé by to určite nebolo.

Prečo začínam na tomto blogu tak nezvyčajne? Dnešnými riadkami chcem ešte nadviazať na môj predošlý príspevok o tom, ako sa mi pokazila podperná noha na bicykli. Ten článok som dala zdieľať v jednej facebookovej skupine, v ktorej sa zgrupujú ľudia so záujmom o bicyklovanie. Jedni mi poradili, aký stojan si mám kúpiť, iní mi dokonca navrhli aj to, aby som išla spomínanú vec reklamovať, ďalší sa vyjadrili v tom zmysle, že stojan nepotrebujem, lebo je to zbytočnosť. To si práve nemyslím, lebo keby som ho nepotrebovala a nevyužívala, tak by som doteraz nekupovala už tri stojany na tento súčasný bicykel a mala som ho aj na tom predošlom. Proste som naň zvyknutá.

Necelých 1600 kilometrov

som urobila od vtedy, čo som mala bicykel v servise. Vymenili mi vtedy nielen nový plášť na zadnom kolese, ale aj reťaz, novú radiacu a brzdovú páku, zvonček a naposledy aj nový stojan. Práve ten posledne menovaný komponent z môjho bicykla už potrebujem znovu vymeniť.

• Skoro desaťročný Kellys už dožíva?