Tretia sobota, tentoraz na druhom brehu Dunaja

Vyzerá to tak, že moje bicyklovanie sa obmedzí len na jeden deň v týždni, a to na sobotu. Pritom práve víkendové dni som po iné roky vynechávala a radšej som sa bicyklovala počas pracovných dní. Vekom sa asi moje zvyky menia. Dúfam, že tento týždeň už vyjdem von aj skôr, ako v sobotu.

Tretiu sobotu som si to nenamierila ani na juh, ako to bolo pred dvomi týždňami, ani na západ ako pred týždňom, ale po Prístavnom moste som prešla najprv na severovýchod a až potom zase na juh, druhou stranou Dunaja. Tam až tak často nechodievam, ale mám tam obľúbené miesta, ktoré, keď idem tým smerom, nikdy nevynechám. Je to zátoka vo Vlčom hrdle, kde kotvia motorové člny a je tam aj niekoľko hausbótov. Nesmiem zabudnúť ani na Lodenicu, ktorá je súčasťou Zimného prístavu. Tieto miesta nie sú priamo na trase, ale nikdy sa nestalo, aby som tam neodbočila.

Dve posledné soboty na hrádzi

Každá však iným smerom. Tú predminulú som sa vybrala na smer Rusovce, včera zase opačným smerom na Berg. Fotodokumentáciu z cyklochodníka na hrádzi nemám. Mojou snahou bolo, aby som sa odtiaľ čo najskôr dostala preč, mimo dosah všetkých tých športuchtivých obyvateľov Bratislavy. Medzi cyklistami boli aj takí, ktorých nezaujímalo, že na cyklochodníku je okrem nich aj množstvo ďalších záujemcov. Odstaviť na kraji chodníka skoro v križovatke dvoch trás a opravovať bicykel, či postaviť sa uprostred chodníka práve na vrchole jedného z dvoch umelých kopčekov, to bolo pre nich úplne normálne. Nezaujímalo ich, či niekoho obmedzujú alebo nie. Takýchto prípadov je tam množstvo. Niekedy mám pocit, že ľudia vôbec nerozmýšľajú. Asi to bude vekom, ako som o tom písala v predošlom príspevku. No takéto správanie, aké vidím u dnešných ľudí, sme my zamlada nemali. Títo dnešní vidia iba seba, nikto iný ich vôbec nezaujíma. Musím tie návaly ľudí na hrádzi buď akceptovať, alebo sa počas víkendov vybrať úplne inde. A to som urobila o týždeň neskôr.

Polnočný anjel

Nie, že by som sa zámerne vyberala bicyklovať za tmy, no počas mojich cyklistických rokov sa mi už neraz stalo, že som sa domov vracala neskoro, dokonca aj okolo polnoci a neskôr. Ale nikdy nie sama. O jednom takom nočnom cyklistickom príbehu, ktorý sa odohral pred pár rokmi môjmu známemu cyklistovi, vám dnes napíšem. Chystala som sa celú zimu, že keď sa budem veľmi nudiť, tak vám tento príbeh sprostredkujem. Zima je preč a ja som sa asi až toľko nenudila, alebo som bola lenivá, lebo príbeh doteraz na blogu publikovaný nebol.  No na začiatku novej sezóny som sa predsa rozhodla, že o ňom konečne napíšem na  blog.

Po starej hrádzi

Kto si ešte pamätá na časy, keď sa do Rusoviec bicyklovalo po starej hrádzi Dunaja? Je to už dávno, počítajú sa od tých čias už desiatky rokov. Vtedy nebolo bicyklovanie v takej móde ako je dnes, my sme však už vtedy bicyklovali. Rodičia aj deti. Najprv sme chodili tri bicykle, pretože mladší syn sa vozil na detskom sedadle na otcovom bicykli. Starší syn mal svoj bicyklík. V tých časoch, o ktorých píšem, mohli mať synovia šesť a tri roky. Keď mladší dorástol, mali sme každý  svoj bicykel.

K Poldru a späť

Na včerajšiu ďalšiu cyklozahrievačku som sa vybrala opačným smerom ako minule. Keďže som si potrebovala dohustiť kolesá, išla som najprv na koniec Ovsišťa, kde je benzínka a na nej je to zariadenie, ktoré som sa konečne pred pár rokmi naučila sama používať. Predtým som vždy potrebovala nejakého asistenta, ktorý to urobil za mňa. Žiaľ, domácu pumpu ešte stále používať neviem, lebo keď jej koniec zapichnem do kolesa, celý obsah duše mi okamžite vyfučí a ja to koleso ledva dofúkam na toľko, aké bolo pred fúkaním. Po zdarnom doplnení vzduchu v kolesách som sa vybrala na smer Rusovce.

Prvá tohoročná, fialkovo-marhuľová

Už som tu na blogu mala čerešňovú, aj agátovú, dnes to bude fialkovo-marhuľová. Tie ma totiž sprevádzali na včerajšej prvej cyklovychádzke. Vybrala som sa z domu niečo pred druhou hodinou. Dôkazom toho je fotka, ktorú som urobila kúsok za ekonomickou univerzitou. Že prečo hodiny ukazujú iba jednu, pochopia iste všetci. 

Len kúsok od hodín bolo už z diaľky vidieť modrejúci sa trávnik. Zosadla som z bicykla a išla som sa na tú krásu pozrieť zblízka.

Cyklisti a chodci vs motoristi na dunajskej hrádzi

Nielen vodič motorového vozidla, ale aj chodec a cyklista sú účastníkmi cestnej premávky. Preto musia všetci spomínaní dodržiavať pravidlá cestnej premávky. Na moje bicyklovanie využívam prednostne miesta, kde sú cyklistické cestičky. No sú situácie, kedy sa na cestu, hoci nerada, púšťam tiež.  Na Slovensku je totiž cyklistických cestičiek a chodníkov stále príliš málo. Len pred pár dňami som sa dozvedela, že aj na miesta, na ktoré chodievam najviac a kde si myslím, že som v bezpečí, chodievam len na vlastné riziko.

Bufetov je na hrádzi dosť, ale pitná voda chýba

Sedela som raz pri jednom zo stolov bufetu kúsok od Prístavného mosta. Zaujatú do makro fotenia posledných jesenných kvietkov, ktoré som si natrhala na hrádzi, ma zrazu oslovil cyklista. Diaľkový. Bolo to zrejmé z jeho veľkého nákladu, ktorý si niesol na bicykli. Prichádzal od mesta, lepšie povedané zo smeru rakúskej hranice a išiel smerom  do Rusoviec. Neviem, akej bol národnosti, lebo jediné, čo povedal, bolo slovo "water". Veľkú nádej asi vkladal do bufetu, popri ktorom práve prechádzal Ten bol však v tom čase už mimo prevádzky. Hlavná cyklistická sezóna bola za nami.  Mne v tej chvíli nenapadlo nič iné, len mu odpovedať, že najbližší bufet je vzdialený cca päť kilometrov. Myslela som tým dvojicu bufetov pri Jarovskom ramene. Aj za neho dúfajúc, že aspoň jeden z nich bude otvorený.

Ako dopadol môj Winter Walk and Bike Week

Až dnes som sa dozvedela, že akcia, ktorá bola propagovaná na slovenskom facebooku na piatok pod názvom Do práce na bicykli v zime, bola vlastne celotýždňová akcia a zahŕňala nielen cestu do práce, ale aj zimné pešie prechádzky a bicyklovanie. O akcii som sa zmienila už aj na tomto blogu, takže  to, čo tomu predchádzalo, sa dozviete tam.

Jarovská bažantnica a malé zamyslenie

Dnes nebudem písať o tom, že som sa bola bicyklovať v Jarovskej bažantnici, ale toto miesto na rozhraní Bratislavy a Kittsee je to, o ktorom som dnes našla článok na jednom rakúskom blogu. Na blog som prišla náhodou, lebo som sa po dlhom čase pozrela na štatistiku môjho iného blogu Farebný svet. To je blog,  na ktorom už nič nové neprispievam, pretože som vyčerpala jeho free mediálny priestor. Mohla by som v ňom pokračovať naďalej, už však nie zadarmo, ale musela by som si ďalší mediálny priestor kúpiť a to sa mi nechce.