Keď cestu lemujú žlté pupalky

Aby ich bolo vidieť v plnej kráse, musela by som odísť z domu skôr, než ako som odišla. Tieto rastliny, ktoré som dlhé roky vôbec nepoznala a vlastne som ich spoznala vďaka bicyklovaniu, kvitnú len v ranných a skorých dopoludňajších hodinách. A to som nemusela chodiť ani do ďalekej Ameriky. Tá je totiž od severu až po Mexiko ich  pôvodnou domovinou. Musím sa trošku poopraviť. Rastlina začína kvitnúť už večer. Nebyť toho, že som si jednu rastlinu  pred pár rokmi doniesla domov na záhon, tak to ani neviem. No nedávno som vybehla na záhon v čase, kedy sa už začalo stmievať a pupalka mala krásne rozvité kvety. Tieto kvety sú vraj opeľované nočným hmyzom. Asi by som sa čo najskôr (kým je čas jej kvitnutia), mala vybrať skoro ráno a natrhať si jej kvetov a urobiť si z nich doma liečivý olejček. Ten je dobrý pri bolestiach kĺbov, zmierňuje opuchy,  ktorými momentálne trpím, je dobrý proti mravenčeniu v končatinách - jav, ktorý pociťujem nielen pri bicyklovaní, ale aj v noci. Pupalka  predchádza zápalom a pomáha proti artritíde, pôsobí na zlepšenie dýchacieho aparátu, ako prevencia proti mozgovým príhodám i proti skleróze.

Popri Dunaji do Hainburgu

Prvá tohoročná jazda, pri ktorej som mala spoločníka. Vybrali sme sa na ňu v pondelok 4. júna. Podmienkou môjho spoločníka bolo, že sa musí dať na ceste kúpať.  Hoci som doma predtým študovala mapy a vymýšľala, kam by som išla, čo ešte nemám prejdené, nakoniec trasu ovplyvnila požiadavka o kúpaní. Keďže sa M pravidelne v Dunaji kúpe, vymyslela som trasu popri rieke. No k nej sme sa dostali až vtedy, keď sme urobili prvých deväť a pol kilometra. Poďme však pekne po poriadku.

Keď cestu lemujú divé maky

To, že som tento článok nedopísala a zabudla som naň, som zistila už niekedy minulý týždeň. No ani vtedy som sa neprinútila, aby som ho dokončila a zverejnila. Dovtedy som bola v tom, že je príspevok dávno zverejnený, pretože som ho rozpísala ešte koncom mája, kedy sa táto moja cesta olemovaná vlčími makmi uskutočnila. Keby nie tých krásnych fotografií, ani by som sa už k tomuto článku nevrátila, no bola by škoda, keby zostali len u mňa v počítači.

Na cestách bez Kellysa

Áno, je to tu vidieť, že bicyklovanie nie je v tomto období mojou prioritou. Nejako sa mi nedarí bicyklovať viac. Možno to bude už mojím vekom. Keď si spomeniem na mojich starších cyklopriateľov, aj u nich došlo v jednom bode k zlomu a ich najazdené kilometre sa stále znižovali. A už je to aj u nás...

8.mája bola hrádza zase plná

Zo začiatku dňa to ani nevyzeralo, že sa vyberiem niekde von na bicykli, ale s pribúdajúcimi hodinami som sa predsa rozhodla, že von idem. Dobre som urobila. Hoci som neurobila žiadnu prevratnú túru, prešla som sa popri Dunaji, nafotila množstvo fotiek a priniesla domov trošku bazy. Vonku to tak prednádherne voňaloo! Jediná vec, ktorá mi prekážala, bolo lietanie chumáčov z topoľov. Vadí mi to. Lezie to do očí a hlavne do nosa, dráždi ma to na kýchanie. Preto som bola rada, keď mi mobilná aplikácia hlásila podvečer búrky v okolí. Prišla aj k nám, ale veľa toho nenapršalo.

Tretia sobota, tentoraz na druhom brehu Dunaja

Vyzerá to tak, že moje bicyklovanie sa obmedzí len na jeden deň v týždni, a to na sobotu. Pritom práve víkendové dni som po iné roky vynechávala a radšej som sa bicyklovala počas pracovných dní. Vekom sa asi moje zvyky menia. Dúfam, že tento týždeň už vyjdem von aj skôr, ako v sobotu.

Tretiu sobotu som si to nenamierila ani na juh, ako to bolo pred dvomi týždňami, ani na západ ako pred týždňom, ale po Prístavnom moste som prešla najprv na severovýchod a až potom zase na juh, druhou stranou Dunaja. Tam až tak často nechodievam, ale mám tam obľúbené miesta, ktoré, keď idem tým smerom, nikdy nevynechám. Je to zátoka vo Vlčom hrdle, kde kotvia motorové člny a je tam aj niekoľko hausbótov. Nesmiem zabudnúť ani na Lodenicu, ktorá je súčasťou Zimného prístavu. Tieto miesta nie sú priamo na trase, ale nikdy sa nestalo, aby som tam neodbočila.

Dve posledné soboty na hrádzi

Každá však iným smerom. Tú predminulú som sa vybrala na smer Rusovce, včera zase opačným smerom na Berg. Fotodokumentáciu z cyklochodníka na hrádzi nemám. Mojou snahou bolo, aby som sa odtiaľ čo najskôr dostala preč, mimo dosah všetkých tých športuchtivých obyvateľov Bratislavy. Medzi cyklistami boli aj takí, ktorých nezaujímalo, že na cyklochodníku je okrem nich aj množstvo ďalších záujemcov. Odstaviť na kraji chodníka skoro v križovatke dvoch trás a opravovať bicykel, či postaviť sa uprostred chodníka práve na vrchole jedného z dvoch umelých kopčekov, to bolo pre nich úplne normálne. Nezaujímalo ich, či niekoho obmedzujú alebo nie. Takýchto prípadov je tam množstvo. Niekedy mám pocit, že ľudia vôbec nerozmýšľajú. Asi to bude vekom, ako som o tom písala v predošlom príspevku. No takéto správanie, aké vidím u dnešných ľudí, sme my zamlada nemali. Títo dnešní vidia iba seba, nikto iný ich vôbec nezaujíma. Musím tie návaly ľudí na hrádzi buď akceptovať, alebo sa počas víkendov vybrať úplne inde. A to som urobila o týždeň neskôr.

Polnočný anjel

Nie, že by som sa zámerne vyberala bicyklovať za tmy, no počas mojich cyklistických rokov sa mi už neraz stalo, že som sa domov vracala neskoro, dokonca aj okolo polnoci a neskôr. Ale nikdy nie sama. O jednom takom nočnom cyklistickom príbehu, ktorý sa odohral pred pár rokmi môjmu známemu cyklistovi, vám dnes napíšem. Chystala som sa celú zimu, že keď sa budem veľmi nudiť, tak vám tento príbeh sprostredkujem. Zima je preč a ja som sa asi až toľko nenudila, alebo som bola lenivá, lebo príbeh doteraz na blogu publikovaný nebol.  No na začiatku novej sezóny som sa predsa rozhodla, že o ňom konečne napíšem na  blog.

Po starej hrádzi

Kto si ešte pamätá na časy, keď sa do Rusoviec bicyklovalo po starej hrádzi Dunaja? Je to už dávno, počítajú sa od tých čias už desiatky rokov. Vtedy nebolo bicyklovanie v takej móde ako je dnes, my sme však už vtedy bicyklovali. Rodičia aj deti. Najprv sme chodili tri bicykle, pretože mladší syn sa vozil na detskom sedadle na otcovom bicykli. Starší syn mal svoj bicyklík. V tých časoch, o ktorých píšem, mohli mať synovia šesť a tri roky. Keď mladší dorástol, mali sme každý  svoj bicykel.

K Poldru a späť

Na včerajšiu ďalšiu cyklozahrievačku som sa vybrala opačným smerom ako minule. Keďže som si potrebovala dohustiť kolesá, išla som najprv na koniec Ovsišťa, kde je benzínka a na nej je to zariadenie, ktoré som sa konečne pred pár rokmi naučila sama používať. Predtým som vždy potrebovala nejakého asistenta, ktorý to urobil za mňa. Žiaľ, domácu pumpu ešte stále používať neviem, lebo keď jej koniec zapichnem do kolesa, celý obsah duše mi okamžite vyfučí a ja to koleso ledva dofúkam na toľko, aké bolo pred fúkaním. Po zdarnom doplnení vzduchu v kolesách som sa vybrala na smer Rusovce.